zmatok v hlave

[ladislavlaco]

dobry den

Tohto roku budem mat 24 rokov. Zacinam mat hlave uplny zmatok z mojho zivota. Od 19 sa tulam svetom takmer sam, hned po skonceni skoly. Nikdy som nemal vazny vztah, bol som raz silno zalubeny ale to bolo platonicke pretoze tej osobe som to nikdy nedal najavo a nakoniec ona je s inym, co ma po dvoch rokoch stale trapi. Takisto to znamena ze som panic. a to mi nahana hrozu. Necitim sa byt nepritazlivy, ale som velmi narocny co sa zien tyka... hlavne nemam rad plytkost a pretvarku... mam rad uprimnost a jemnost, co v dnesnej dobe je nemozne najst. Stale ked ma zacnu prenasledovat myslienky samoty a toho ze na nikoho sa nemozem spolahnut a nikto mi nevie poradit ako mam zit... tak sa snazim zutekat... ist stale niekam inam za niecim novym. Som v podstate utiehnuty, poznam mnozstvo ludi ale nikomu sa nedokazem zverit so svojimi problemami. Mam pocit ze ak to pojde takto dalej tak sa zblaznim, niekde kde ma ani nikto nenajde.
Vsetky plany sa mi rucaju, nemozem sa dostat ani k peniazom ani k laske, mam pocit ze stastie v mojom zivote nikdy nebolo ani nebude... moj zivot nema ziaden zmysel. Mozu mi ludia hovorit, ze potrebujem si urobit nejake ciele alebo plany, ale moje sa zakazdym zrutia uz hned na zaciatku... skola, nemam na to financne prostriedky, o laske si ani neviem predstavit, mam pocit ze uz by som ani nedokazal nikomu verit, pretoze svet je plny pretvarky a ludia sa hraju na nieco co niesu....
Niekedy mam obavy ze sa zo mna stane narkoman, pretoze som zacal dost hulit, no nie az tak vela ale bez travy niekedy nemozem zaspat, co sa mi nikdy nestavalo... a k drogam som nemal nikdy lahsi pristum nez teraz ked zijem v Holandsku.

Neviem ako zit a kam smerovat... dufam ze vobec niekto pochopi moj prispevok ktory je tak rozhadzany a zapleteny ako aj "my mind"


potrebujem pomoc, priznavam si to

[twiggy]

Myslim, ze ti celkom rozumiem. V podstate podobny bordel v hlave mam s drobnymi prestavkami uz minimalne rok. Obcas pride obdobie, ked si zacnem mysliet, ze uz je koniec tymto hlupym depresivnym stavom, ale realita ma vzdy velmi rychlo vyvedie z omylu. Rada by som vedela hlavny dovod celej tejto zmatenosti zo zivota.. Ked sa nad tym tak zamyslam, asi mam len problem akceptovat tento svet taky aky je. Vadi mi vsetka ta povrchnost a plytkost, aj ked sama sa obcas pristihnem, ze sa spravam uplne rovnako ako ludia ktorymi tak strasne pohradam. Vadi mi, ze neviem prist na to, aky je zmysel celeho zivota. Pretoze zit len preto, aby si mohol poslusne studovat, pracovat a umriet mi pride prilis absurdne a bezcenne. Jednoducho clovek potrebuje byt stastny, ale nie kazdy sa dokaze tesit len z drobnosti..
Momentalne som v stave, ze rozmyslam ci sa este vobec oplati snazit cakat na nieco dobre..na nieco, co vobec nemusi prist..

A ohladom tych drog. Ak mas v hlave neporiadok, drogy ti tam ten poriadok urcite nespravia. Prave naopak..Viem o com hovorim, cize s drogami opatrne.

A ospravedlnujem sa za moj nie prilis zmyslupny prispevok, ale potrebovala som dat von aspon cast mojich myslienok.

[BlueJeans]

Rada by som vedela hlavny dovod celej tejto zmatenosti zo zivota.. Ked sa nad tym tak zamyslam, asi mam len problem akceptovat tento svet taky aky je. Vadi mi vsetka ta povrchnost a plytkost, aj ked sama sa obcas pristihnem, ze sa spravam uplne rovnako ako ludia ktorymi tak strasne pohradam. Vadi mi, ze neviem prist na to, aky je zmysel celeho zivota. Pretoze zit len preto, aby si mohol poslusne studovat, pracovat a umriet mi pride prilis absurdne a bezcenne. Jednoducho clovek potrebuje byt stastny, ale nie kazdy sa dokaze tesit len z drobnosti..
Momentalne som v stave, ze rozmyslam ci sa este vobec oplati snazit cakat na nieco dobre..na nieco, co vobec nemusi prist..



uplne chápem , presne s tým suhlasím.
Občas si vravím , začnem drogovať, niečo brať , tí čo niečo berú majú pointu života -drogu. Je to choré ale ja si to veľmi cením ..
Mám priateľa a sme spolu šťastní, ale kým sme spolu niežeby som si užívala tie pocity šťastia, ale ja sa len strachujem , čo ak sa rozídeme a bude to bolieť ako po našom prvom rozchode?
Vtedy som polroka poriadne nevyšla z domu, ked som musela ísť do školy tak to bolo hrozné , bola som veľmi apatická. Prebralo ma jedine ked som počula niečo o ňom. Nakoniec to neskončilo zle , ale za ten čas čo sme spolu sa aj tak veľmi ľutujem za všetko čo sa i stalo.
dokoncaa robím také choré veci , ako ľudom vravím že som mala kamaráta ktorí mi zomrel, stále vymýšľam niečo len aby som sa ľutovala volajme ho René .. Povedala som si že už od nového roka žiadne klamstvá . ale ja len klamem samu seba, niekedy sa dokonca rozplačem preto čo sa Renému stalo , vymyslenému v mojej hlave
Nikdy som toto nikomu nepovedala a vážne potrebujem pomoc...
Ničím si celý život obavami a klamstvami a vravím si že tento..zmätok v mojej hlave robí zo mňa väčšiu umelkyňu než som ..

[michall24]

Úplne Vám rozumiem, mávam rovnaké problémy. Niekedy mi stačí naozaj veľmi malý podnet ľudskej úbohosti, vulgarizmu, alebo hlúposti k tomu aby som sa na tohoto človeka začal proti svojej vôli hnevať a cítil sa v jeho spoločnosti zle. Zrejme sa už vtedy nachádzam v nejakom citlivejšom rozpoložení, pretože za iných okolností, v inom rozpoložení, napríklad keď otupím svoje zmysly vínom, mi žiadne takéto prejavy neprekážajú, aj keď sa snažím nechovať sa podobne. Chcel by som ale, aby mi vždy bolo ľahostajné, v spoločnosti akých ľudí sa nachádzam. Ako mám zabrániť svojej mysli aby nezačala toho človeka ohovárať a očierňovať? - zrazu vidím všetko na ňom ako zlé, choré, moja myseľ stále ospravedlňuje moju podráždenú reakciu a naopak haní toho človeka - ale ja sa nechcem na neho hnevať, ja ho mám rád, a nechcem ho súdiť podľa takých hlúpostí a maličkostí, veď všetci máme chyby. Potom začnem bojovať so svojou mysľou, utiahnem sa niekde na bok, pretože už si pripadám ako blázon a spoločnosť vtedy znášam len s veľkou dávkou pretvárky, ktorá ma však veľmi bolí, pretože nechcem klamať - ale bojím sa že by mohli uvidieť môj odpor, môj nesúhlas - možno by bolo jednoduché riešenie nepotláčať ho, ale dať ho najavo, len keď já sám nechcem aby mi ich správanie vadilo - veľmi sa bojím - nachádzam sa vtedy v stave akéhosi boju voči svojej mysli, je to boj plný utrpenia a nešťastia, a ja sa cítim ako by tieto vlastnosti boli v spoločnosti faux pas - tak odídem bokom, ak sa to dá, a meditujem, snažím sa utíšiť svoju myseľ, prečo ma trápi? Nechcem to riešiť alkoholom, alebo drogami - je riešenie začať sa svojim blízkym a priateľom vyhýbať? Nevadia mi ľudia na ulici, pretože nemám pocit že by museli byť dobrosrdečný, pretože ich dobrosrdečnosť, lásku a múdrosť nepotrebujem - ale vadí mi, keď tieto vlastnosti chýbajú ľuďom, s ktorými by som podľa spoločenských zvyklostí mal tráviť svoj čas. Viem však že tento môj odpor je len mojou chybou - ako sa mám zmeniť ja? Prečo mi tá moja myseľ ubližuje? Mám pocit že tieto stavy ktoré zažívam (našťastie už nie tak často) sú svojím spôsobom veľmi cenné, cítim ako by vtedy stačilo máličko a niečo sa vo mne zlomí a ja sa buď stanem bláznom, alebo ma osvieti, ja pochopím a naveky sa zbavím nešťastia.
Ak by mi niekto vedel poradiť, prosím.