Mám priateľa/partnera, chodíme spolu asi päť rokov. Vlastne spolu žijeme. Po 20tich rokoch nevydareného manželstva a nejakom čase samoty, konečne niekto, s kým "si sedíme" v mnohých ohľadoch. ..... A mám trojročného vnuka. Úžasného. Nesmierne ho milujem. Po tom, ako sa dcéra pesťahovala do mesta, v ktorom s priateľom žijeme .. je to už takmer rok .... narážam (asi) na neprekonateľný problém - nie sme schopní fungovať ako rodina, som ja, moja dcéra a vnuk a som ja a môj priateľ. Nejde to sĺbiť dohromady. Úplne jednoducho a úplne jasne - priateľ má pocit, že mu ma moje deti kradnú. Je pravda - pracujem v zahraničí, 2 týždne AT, 2 týždne SK .. toho času TU je menej ..... ale ja mám pocit, že nežijem dva životy (ako sa medzi nami zvykne hovoriť), ale hneď tri. Je strašné, takto deliť chvíle na on a ja, deti a ja .... Ani len spoločné vychádzky, ani výlety, žiadne spoločne trávené chvíle. Pritom .. býva s nami jeho syn, presne tak starý, ako moja dcéra a on by bol veľmi rád, keby s ním mohol tráviť viac času (synátor však nejak eminentný záujem nejaví, má iné záujmy) .. a mne by nevadilo, keby sme trebárs aj všetci spolu, alebo len s ním kedykoľvek niekam vybehli ..... Znova sa mi začína vracať pocit, aký z manželstva poznám dôverne - strach robiť to, čo skutočne cítim alebo ako to cítim. Ak by som mala (a ja chcem) malého postrážiť, nedonesie ho dcéra ku nám, idem ja k nej. Malého (je živší) on proste nemusí. Ale ja vidím, ako sa správa a cíti u svojich druhých starých rodičov, ako s ním šantia, aký je šťastný a spokojný .. Je mi z toho nanič. Chcela by som mu toto všetko dať a cítim, že zasa je to celé zle
Stojí ma to veľa námahy a trápenia, robiť veci tak, aby boli všetci spokojní ..