Je chyba vo mne?

[Trancetta]

Ahojte, pred nejakym casom som spoznala fajn chalana na zaklade toho ze bol znamy mojich kamaratov a vsimol si ma,ja vsak jeho vobec no o nejaky cas mi napisal a tak sa zacalo nase pisanie strasne mi lichotil az to bolo do istej miery uz dost otravne,no napriek tomu som mu dala sancu A zacali sme sa spolu aj setretavat no bola som stale dost opatrna kedze uz som sa sklamala, on coraz viac na mna tlacil aby sme spolu travili co najviac casu az nakoniec sme sa dali dokopy (terAz vlastne ani neviem preco som to dovolila ked to vobec nebol moj typ a nejak extra som si s nim nerozumela co sa napr humoru tyka, strasne vela veci mi u nho chybalo...hral sa na velkeho dospelaka a mne to nebolo 2x pochuti, ziadne doberanie vramci srandy na ake som bola zvyknuta....ak som nieco povedala nepochopil alebo urazil sa...napriek vsetkemu som to s nim skusila az si popri skole nasiel pracu a nemal na mna uz ani cas no dala som mu este sancu lebo basnil o tom ako chce byt so mnou ze taku ako som ja este nestretol a podobne kecy az sme nasli spolocne riesenie no on napriek tomu udajne nemal cas a ak navrhol ze najlepsia bude pauza podotykam ze uz po kratucakom case...no ja som mu na to že takto to nechcem ak nema cas na priatelku tak mu ziadnu netreba, predsa len nie som ziadna hracka ktoru moze odlozit a ked si zmysli znovu sa ozve a tak som ho poslala kade lahsie...presiel nejaky cas a vobec sa neozval ako sa mam ani nic mne to ani neprekaza ale dneska sa tak akurat vracam spät do minulosti a rozmyslam, co robim zle ked niekto je zo mna najprv uplne "namakko" a potom zrazu absolutne strati zaujem...a toto sa netyka len toho "uzasneho" chlapa ale vseobecne vsetkych ludi v mojom zivote ktori sa najprv chceli so mnou velmi bavit a byt mojimi kamaratmi a teraz ma uz nepoznaju...nie som si vedoma toho ze by som niekomu velmi ublizila, nie som konfliktny typ cloveka...co si o tom myslite, je chyba naozaj vo mne alebo len narazam v zivote na tych nespravnych ludi?.......

[Trancetta]

[quote="Trancetta"]Ahojte, pred nejakym casom som spoznala fajn chalana na zaklade toho ze bol znamy mojich kamaratov a vsimol si ma,ja vsak jeho vobec no o nejaky cas mi napisal a tak sa zacalo nase pisanie strasne mi lichotil az to bolo do istej miery uz dost otravne,no napriek tomu som mu dala sancu A zacali sme sa spolu aj setretavat no bola som stale dost opatrna kedze uz som sa sklamala, on coraz viac na mna tlacil aby sme spolu travili co najviac casu az nakoniec sme sa dali dokopy (terAz vlastne ani neviem preco som to dovolila ked to vobec nebol moj typ a nejak extra som si s nim nerozumela co sa napr humoru tyka, strasne vela veci mi u nho chybalo...hral sa na velkeho dospelaka a mne to nebolo 2x pochuti, ziadne doberanie vramci srandy na ake som bola zvyknuta....ak som nieco povedala nepochopil alebo urazil sa...napriek vsetkemu som to s nim skusila az si popri skole nasiel pracu a nemal na mna uz ani cas no dala som mu este sancu lebo basnil o tom ako chce byt so mnou ze taku ako som ja este nestretol a podobne kecy az sme nasli spolocne riesenie no on napriek tomu udajne nemal cas a ak navrhol ze najlepsia bude pauza podotykam ze uz po kratucakom case...no ja som mu na to že takto to nechcem ak nema cas na priatelku tak mu ziadnu netreba, predsa len nie som ziadna hracka ktoru moze odlozit a ked si zmysli znovu sa ozve a tak som ho poslala kade lahsie...presiel nejaky cas a vobec sa neozval ako sa mam ani nic mne to ani neprekaza ale dneska sa tak akurat vracam spät do minulosti a rozmyslam, co robim zle ked niekto je zo mna najprv uplne "namakko" a potom zrazu absolutne strati zaujem...a toto sa netyka len toho "uzasneho" chlapa ale vseobecne vsetkych ludi v mojom zivote ktori sa najprv chceli so mnou velmi bavit a byt mojimi kamaratmi a teraz ma uz nepoznaju...nie som si vedoma toho ze by som niekomu velmi ublizila, nie som konfliktny typ cloveka aj ked musim priznat ze niekedy je to so mnou komplikovane a nie vzdy jednoduche, no nie som clovek co by chcel niekomu ublizovat a ak sa tak aj stane, tak si to skoro vzdy priznam a ospravedlnim sa ak som si toho vedoma...ved nakoniec z casu na cas kazdy z nas urobi nejaku chybu...co si o tom myslite, je chyba naozaj vo mne alebo len narazam v zivote na tych nespravnych ludi?.......