Neverím si

[Natalia_1]

Dobrý deň,
mám priateľa, s ktorým sme spolu rok a dva mesiace. Nikoho som nemilovala viac ako jeho a neviem si predstaviť, že by som ešte mohla byť s niekým iným. Viem, že aj on miluje mňa. Úplne sme sa našli, veľmi dobre si rozumieme.
Ja som najmladšia z troch detí a trpím pocitmi, že som už len taká do počtu. Najstaršia sestra je lekárka, brat študuje s veľmi dobrými výsledkami a ja si myslím, že nestojím za nič, žiarlim na nich. Veľmi sa snažím urobiť všetko najlepšie ako sa len dá, mám na seba vysoké nároky a keď sa mi to náhodou nepodarí splniť, som zo seba strašne sklamaná, lebo nie som tá najlepšia. Dosť to ubližuje aj môjmu vzťahu. Viem, že každému chlapovi sa páčia ženy so super postavou, veľkými prsiami, (ktoré ja žiaľ nemám, aj keď postavu celkom v pohode), preto mám stále pocit, že sa tomu môjmu až tak nepáčim. Ja viem, že je to neopodstatnené a že ma miluje kvôli niečomu inému, ale často kvôli tomu všetkému plačem, aj pri ňom. Už mu to asi lezie na nervy, ale ja neviem čo mám so sebou robiť. Vôbec si neverím. Nechcem ho stratiť. Prosím vás, čo mám robiť, aby som to vedela zmeniť?

[kasper]

ahoj...v kazdom pripade sa neprisposobujem v tomto smere druhym lebo si myslim ze mas na seba prilis vysoke naroky lebo ostatnych ich maju...lebo ked ich nemas tak nie si in....nastav si vlastne pravidla...vlastne hodnoty a budes viac v poho....mozno si potom budes niekedy klast otazku robim to spravne...ak si veci spravila tak ako si chcela spravit ty tak potom ano