celý môj problém začal pri odchode za štúdiom na druhý koniec republiky. Mama mala veľmi ťažké detstvo a neustále, neustále sa vracia v spomienkach do minulosti. Mojim odchodom začali nekonečné depresívne výčitky o tom, ako mi na nej nezáleží, ako si neviem vážiť, čo mi dala, ako by som si zaslúžila detstvo ako mala ona, ako sa mi to raz vráti a podobne. Zo začiatku sme sa aj hádali, no potom som rezignovala a tvárila sa, že počúvam jedným uchom dnu a druhým von. Vnútri ma to však neuveriteľne trápilo a preplakala som x nocí. Následne som si našla priateľa, ktorý je už rok mojim manželom a definitívne som sa rozhodla ostať v meste štúdia. Mamine výčitky nielen, že neprestali, ale rozšírili sa o to, ako mi je dobre, aký mám bezstarostný život a podobne. No a moje výčitky neprestávajú. Snažím sa vzdorovať, ale jednoducho sa to proste nedá. Tento môj depresívny stav s nevďačnosti k vlastnej matke sa značne odráža aj v mojom manželstve. Hneď po tom, čo dotelefonujem s mamou, začnem plakať, nadávať som nevrlá a v podstate si to celé odnesie môj manžel. Keď sa ukľudním ospravedlňujem sa, že ma to mrzí, že to bol rozhovor s mamou a podobne. A tak to ide dokolečka. Žiaľ, hoci má manžel veľmi tolerantnú a kľudnú povahu a všetci by povedali, že je to domaci kutil, ktorému ku šťastiu stačí posteľ, záhrada a blízkosť a pokoj manželky, začal ma podvádzať. Zatiaľ to vyzerá tak, že mu ide iba o chvíľkové rozkoše, zatiaľ, čo so mnou spávať odmieta. Neviem kde je problém, ale viem, že problém mám
Ak mi niekto viete pomôcť/poradiť PROSÍM pomôžte. Ďakujem
