Prosím pomoc

[Renka]

Dobrý deň. Neviem ako by som začala tak idem rovno k veci. Mám 16 a v poslednom čase ,no za posledný rok sa so mnou niečo deje. Ja neviem. V rodine problémi nemám preto to nechápem. Asi pred rokom mi preplo a začala som sa rezať. Ja neviem prečo nikto v okolí to nerobí áno mali sme kúsok problémi s mamou po zdravotnej stránke ale je to v pohode. Rezala som sa a robilo mi to dobre. Ani neviem prečo hocikedy som sa rozplakala bolo mi strašne ja neviem ani ako by som to popísala cítila som sa a aj trz cítim ako keby som na hrudi mala veľký kameň alebo niečo také. Keď som sa rezala tak to prešlo a bolo mi fajn. Ďalej som fungovala. Ale asi pred dvoma mesiacmi mi na to prišla mama. Sľúbila som jej že už to nikdy neurobím tak to nechala tak. Chvíľu to bolo super na chvíľu som sa ako keby zmenila ale zasa to na mna prišlo a najhoršie na tom je že mi začali strašne vypadávať vlasy. Zakaždým keď sa pozriem na vlasy ktoré mám na tričku alebo hrebeni tak sa rozplacem a zase cítim ten pocit na hrudi a mám strašnú chuť sa porezať alebo opiť. Je mi z toho všetkého na nič. Stále keď náhodou niečo nerobím alebo pred spaním sa mi v hlave ako keby ukazujú obrázky alebo ako keby som si prehrávala film ako som sa rezala a vidím ako mi po rukách tečie krv a potom keď si uvedomím že sa porezať nemôžem lebo by má rodičia dali zavrieť do blázonca tak mi je ešte horšie. Ja nie som blázon ani šibnutá ja vlastne už si tým ani nie som istá. Ja neviem nechcem aby má zavreli. Načo to bude dobré? Budem niekde s bláznami a aj tak má tam len nadopujú nejakými liekmi a bude zo mna už naozaj chodiaca troska. Snažím sa nedať nikomu najavo nič, smejem sa bavím sa. Ale je to strašne vyčerpávajúce. Neviem ako dlho to ešte vydržím. Nechcem to povedať rodičom, len im ublížim a bude to ešte horšie. Čo mám robiť?..

[simik510]

Najprv by som ta upokojila, ze by ta urcite nikam nezatvorili , nie medzi take vazne pripady! Ak ti vlasy zacali nadmerne vypadavat je velmi pravdepodobne ze je to zo stresu ktory si sposobujes sama. Ak ta to ze sa rezes ukludnuje....je to vlastne vsugerovanie. Urcite by nikomu nepomohla keby si niekde vykrvacala!
Kedze neviem ake zdravotne tazkosti mala zrejme tvoja mamina tek si myslim ze by to mohlo byt v suvislosti s tym. Skus si najst niekoho komu mozes rozpravat vsetko co ta trapi (preco nie s tvojou maminou)? Myslim ze by ti mohlo pomoct.
Alebo si najdi nieco co ta bude naplnat...nejaku cinnost pri ktorej by si sa odreagovala, vyjadrila a prebytocny hnev dostala zo seba

[kassandra]

ahojte, nuž, nie som akože odborník, ale vnímam tu dajaký rozpor, keby som povedala, že žiadny vážny, nebola by to pravda, ale ani keby som povedala, že velice vážny, tiež by to nebola pravda - na jednej strane tu máme výraz rezania sa, ktoré sa zdá byť pod kontrolou, na druhej strane tu je pozastavenie sa nad sebou s uvedomením si, že asi nejaký problém tu je. jedna vec je, keď niekoho rezanie upokojuje teraz pre danú chvíľu, druhá vec je, ako sa na seba bude tento jedinec pozerať o takých 10-20 rokov, lebo pokiaľ sa nezaangažuje plastický chirurg, tak verím tomu, nemám s tým skúsenosť, jazvy ostanú, a aj keby sa plastický chirurg ako činil, tak iný lekár si tie jazvy všimne, hoci laik nie, možno maskérka. treba povedať, že v stredoveku bolo rezanie liečebná metóda, ale aj toto robil lekár, takže vykrvácanie by nemalo nastať, horšie je, keď sa niekto nevyzná v anatómii alebo ešte horšie, keď si myslí, že sa vyzná, a precení svoje sily. samozrejme, pokiaľ sa niekomu rezaním sa vylepší nálada, vyrovnáva sa pravdepodobnosť: keby mal zlú náladu, mohlo by ho zraziť auto. každý na niečo umrie, nie? každý si aj môže vybrať na čo. a prevziať za to zodpovednosť. ak náhodou niekomu rezanie sa nevyhovuje alebo mu prestalo vyhovovať, potom je čas zistiť, aký problém sa skrýva v pozadí, a to môže byť na dlhé lakte. najdôležitejšie je byť k sebe úprimný a vyznať samému sebe, či sa snažíme ospravedlňovať sa niekomu, komu na nás záleží, alebo sa snažíme zapáčiť sa niekomu, komu na nás nezáleží, alebo sa hráme na skrývačku sami so sebou. čiže nejde ani tak o to samo rezanie než o postoj k nemu a jeho hodnotenie. režem sa a čo, rež sa aj ty, nezáviď. alebo robím niečo, čo nechcem, ale musím, neviem prestať, robte niečo, preboha. ja som bola pyromanka, ale prestala som. skrátka som sa naštvala a povedala si Dosť! mala som aj obsedantno-kompulzívnu poruchu, ale naštvala som sa a povedala som si Dosť! kto som ja, aby som sa takto správala, ha? takže si treba odpovedať na túto otázku: kto som? patrí sa mi toto robiť? ak áno, fajn. ak nie, preč s tým! ale pobyt v liečebnom zariadení neodporúčam, iba ak nepriateľovi mám odskúšané, žiaľ... myslím, že prípad rezania sa nie je taký, na ktorý také Dosť neplatí, sú aj horšie diagnózy, ale tým nechcem ukľudňovať k zaháľaniu, že je času dosť a vôbec to nesúri alebo že s tým vlastne netreba nič robiť, lebo to je maličkosť. maličkosti sú tie veci, ktoré sa dajú ľahko prehliadnuť. prehliadnutie nehrozí tomu, kto bije do očí, tomu pomôžu aj bez toho, aby sa o to prosil. toť moja analýza. užite v zdraví.