Môj príbeh

Môj príbeh

Odoslaťod Agre » Pi Okt 20, 2017 4:51 pm

Nehľadám pomoc, pevne verím, že nič na tomto svete mi nemôže pomôcť, všetko čo potrebujem je povedať to niekomu, v tomto bode je už jedno či sú to neznámi ľudia na internete, ktorých nikdy nestretnem. Vy nepoznáte mňa, a ja nepoznám Vás, ak chcete, tak si prečítate tých pár slov ktoré chcem povedať, a naše cesty sa už nikdy nestretnú. Vo svojom živote nemám nikoho, komu by som to mohol povedať a porozumel by mojím pocitom.

Som 22 ročný muž, študujem na vysokej škole staviteľstvo a bývam na internáte, mám milujúcich rodičov, teda lepšie povedané len matku, otec pije a viac ho zaujímajú jeho "kamaráti "s ktorými si môže vypiť, som zdravý, považujem sa za celkom inteligentného, zaujímam sa o ostatných ľudí viac než o seba, vlastne väčšinou sa o seba nezaujímam vôbec, všetko čo chcem je vidieť ostatných ľudí šťastných, aspoň tých na ktorých mi záleží.

Nemám priateľov, manželku ani priateľku, nikdy som nemal ani kamarátku, nikdy som nedostal bozk ani objatie od dievčaťa, ale na to sa nesťažujem, už dávno som akceptoval to že zostanem sám, zo začiatku ma to trápilo, ale teraz som v štádiu keď doslova neočakávam nič, rád by som bol vo vzťahu, ale to sa nemôže stať preto, že nechtiac od seba všetkých odháňam. Chcem mať priateľov, ale zdá sa že všetci môžu vidieť moju negatívnu auru a nechcú mať so mnou nič spoločné, aj keď sa snažím byť milí ku každému. Nikdy som nikomu neublížil, vždy sa správam k ostatným tak ako sa oni správajú ku mne, niekedy dokonca aj lepšie. Mal som pár dobrých priateľov, ale každý má teraz vlastný život, nemôžem povedať že som spálil mosty vedome, zlyhal som v udržiavaní priateľstva tak sa časom rozpadlo. Nedávno (dva roky dozadu) som sa zamiloval do spolužiačky s ktorou som trávil veľa času, keď som bol v jej blízkosti boli to najkrajšie okamihy môjho života, nikdy som je nedokázal povedať pravdu a stále to nedokážem, viem že jej odpoveď by všetko len zhoršila a v tomto bode by to bolo asi najhoršie riešenie.

Odkedy som na internáte som sám 18 hodín denne. Bol som sám celý môj život, ale bol som obklopený ľuďmi, teraz som sám, doslova sám. Keď som s niekým som často ticho, preto že moja myseľ mi nedovolí nič povedať, akoby som stuhol. Občas by som chcel povedať pár slov, ale nemôžem sa k tomu odhodlať.

Vážne si nemôžem spomenúť kedy som sa naposledy cítil šťastný, myslím vážne šťastný aspoň na chvíľu. Občas sa cítim šťastný (len na pár sekúnd) keď vidím pobehovať psov mojej matky po tráve a hrať sa, to mi občas vyčaruje úsmev. Inak neviem čo to znamená byť šťastný, žijem v neustálom smútku už asi 10 rokov. Smútok sa stal mojou súčasťou, niekedy už ani nechcem byť šťastný, lebo neviem aký človek by sa zo mňa stal.

Nebudem spomínať všetky svoje depresie, verím že ich všetci poznáte, väčšinu z nich mám tak dlho ako sa len pamätám. Tento môj mentálny stav ma kontroluje, môj mozog sa obrátil proti mne, komu môžem veriť , keď nedokážem veriť ani sám sebe? Nemôžem spraviť nič, som presvedčený "žiť" život takto. Tieto pocity ničia moju osobnosť, neverím sám sebe, niekedy nemôžem ani triezvo uvažovať.

Nemám motiváciu nič robiť, celé dni dokážem nečinne presedieť na posteli. Niekedy sa nedokážem presvedčiť ani na to aby som niečo zjedol. Keď sa vrátim zo školy, počúvam hudbu celý čas, len pri nej sa dokážem uvoľniť a nemyslieť na smrť. Je to jediný liek ktorý som zatiaľ dokázal nájsť. Inak dokážem uvažovať len nad tým ako sa zabijem, ten pocit je uvoľňujúci, dokážem nad tým uvažovať celé hodiny a domyslieť každý detail do dokonalosti.

Nanešťastie, a to je na tom najhoršie, nemôžem to spraviť kým moja matka nažive, ona mi dala všetko, pomohla mi v najťažšom období, ak by som sa teraz zabil ublížil by som najviac jej. Volá mi niekoľko krát týždenne, často ma to obťažuje, tak sa to snažím ukončiť čo najkratšími odpoveďami. Potom sa vždy cítim previnilo.

Už som dávno mŕtvy, len čakám na svoju fyzickú smrť. som len prázdna nádoba, môžete ma vidieť stáť pred Vami, ale nie som tam, ale to nemôžete vidieť, pretože to skrývam aby som sa vyhol zbytočným otázkam a odpovediam prečo som smutný, takto je to ľahšie. Neviem či je zmyslom života žiť ho pre niekoho, pretože ja môj určite pre seba nežijem.

Ako som povedal, nepotrebujem pomoc, bojím sa ju dostať. Ďakujem Vám za čítanie, nemusíte odpovedať, už len prečítaním ste pre mňa spravili viac než väčšina ľudí za celý môj život. Ak niečo odpoviete, tak si Vašu správu určite prečítam, ale pravdepodobne neodpoviem. Pravdepodobne nemôžete povedať nič čo by mi pohlo cítiť sa lepšie, všetko čo som potreboval bolo povedať to niekomu. Mám toho ešte veľa na srdci, ale viem že ľudia nemajú radi dlhé texty, tento tiež nie je najkratší, ale dúfam že si ho aspoň jeden človek prečíta.
Agre
 
Príspevky: 1
Založený: Pi Okt 20, 2017 3:59 pm

Re: Môj príbeh

Odoslaťod sarah222 » Ut Nov 14, 2017 5:10 pm

Ahoj, aj keď mi asi neodpíšeš je fajn, že si sa ti zdôveril, podelím sa s tebou o moju osobnú skúsenosť, ja som sa dostala na také dno že som sa už aj o samovraždu pokúsila, žiaľ neúspešne a jediné čo bolo pre mňa asi najhoršie, bolo vidieť totálne zruinovanú rodinu a blízkych keď sa o tom dozvedeli. Ja tiež žijem len pre druhých a hlavne pre maminu a rodinu. Inak by som to už dávno vzdala! Mám nevyliečiteľnú psychickú poruchu, čiže viem čo je to cítiť sa úplne prázdne čo ťa úplne chápem. Len nikdy nevieš ako sa tvoj život môže ešte zmeniť, si príliš mladý na to aby si to takto vzdal! Budem ti silno držať palce a maminu si neskutočne váž, ona ťa musí mať neskutočne rada a záleží jej na tebe tak to prosim ťa nerob, úplne by ju to zložilo a ublížiť by si jej istotne takto nechcel! Držím palce drž sa !!!
sarah222
 
Príspevky: 1
Založený: Ut Nov 14, 2017 4:59 pm

Re: Môj príbeh

Odoslaťod george » Št Nov 30, 2017 6:00 pm

Ahoj, tento obraz o sebe, čo nosíš v hlave nie si skutočne ty. Je to len obraz, čo si vytvorila o tebe tvoja monštruózna egoistická myseľ. Čím častejšie nie si v prítomnosti a žiješ v minulosti alebo budúcnosti, tak tým je jej sila silnejšia. Sám píšeš, že sa cítiš lepšie jedine v situáciach, kedy si plne v prítomnosti - to sú situácie, kedy sila egoistickej mysle slabne, až sa úplne vytráca. Takže by si mal prestať zakladať svoju identitu na základe svojej minulosti a snažiť sa vytrénovať svoju myseľ tak aby si vedel udržať v prítomnosti, čo najčastejšie a čo najdlhšie. Keďže sa bojíš zatiaľ vyhľadať odbornú pomoc, tak ti určite odporúčam si zaobstarať knižky na osobnostný rozvoj, v ktorých sa dozvieš o tomto viac: Eckhart Tolle - Sila prítomného okamihu alebo Pros a dostaneš od Esther a Jerry Hicks.

Predovšetkým sa teraz zameraj na seba a svoj osobnostný rozvoj a neboj sa toho, že sa staneš niekto iný.Prijmi sám seba so všetkými nedostatkami a svoju aktuálnu životnú situáciu. Nájdi v sebe odvahu a vydaj sa na boj a nedovoľ aby tvoja monštruózna myseľ vyhrala.
george
 
Príspevky: 1
Založený: Št Nov 30, 2017 1:53 pm


Naspäť na Samovražda

cron