Som sklenený

[dusan]

hmmm.. no ako by som začal. Môj problém neviem celkom presne pomenovať, možno ani nie je v správnej sekcii, ale skúsim to takto:

Môj život je fajn. Veci akoby mi padali priamo z neba, pričom ani neviem ako. Možno je to tým, že som vždy pozitívne naladený a takto aj uvažujem. No celý život, ako si ho pamätám, mám permanentne pocit piateho kolesa na voze. ľudia ma proste neberú. A ak áno, tak len takí ako som ja alebo tí, ktorí berú každého. Mám veľké problémy s interakciou s inými ľuďmi (najmä sebavedomými ľuďmi a peknými ženami, ktoré nepoznám). Dokonca aj keď napíšem niekam na diskusné fórum ohľadne čohokoľvek, reakcie sú rozpačité alebo negatívne (zrejme sa zle vyjadrím) a som považovaný za akéhosi loosera toho fóra. Keď idem niekam s kolegami z roboty, tak permanentne zaostávam (podvedome ma vytlačia zo šírky chodníka, alebo sa možno utiahnem za nich sám, neviem...).

Šéfovia v robote - ani nevravím. Už vedia meno toho týpka čo nastúpil včera, ale moje meno nevedia a to tam robím už dlho. Som proste sklenený človek, pričom viem, že potenciál mám obrovský. Taktiež aj ciele, no viem, že takto ich nedosiahnem. Iba ak by mi spadli z neba.

Nemyslím si, že je to len v mojej hlave. Každé ráno vstanem s pocitom, že som najobľúbenejší človek na svete. Pri prvej nevydarenej interakcii v robote trochu sklesnem, no po chvíli na to zabudnem a idem ďalej. Občas sa mi niečo podarí, no úspech v komunikačnej oblasti zažijem len vtedy, keď sa s niekým bavím o niečom konkrétnom. Takú tú emotívnu konverzáciu "o ničom" neovládam vôbec. Možno aj to je kameň úrazu, len neviem čo s tým. Snažím sa sledovať okolie, obľúbených ľudí okolo mňa a napodobniť niektoré ich vlastnosti. Neraz som tým ľudí rozosmial. Smiali sa na môj účet. Výhodou je len to, že som už voči tomu rezistentný a je mi jedno čo si o mne kto myslí. No viem, že ak budem pokračovať po tejto tragikomickej ceste, tak sa nikam nedostanem. Lenže čo s tým...?

Mimochodom, neviem či je to dôležité, ale v detstve som neustále počúval od rodiny, že nič neviem, že všetko pokazím, že som lenivý, že ma nikto nemá a nebude mať rád - no nepamätám si či to bola pravda.

[Gabi]

Ahoj Dušan, obdivujem Ťa, že máš chuť každý deň znovu a znovu bojovať ... Aj ja sa cítim taká "priesvitná", mám muža, deti, v práci zopár kolegov, ale žiadnu, vôbec žiadnu spriaznenú dušičku. Čisto teoreticky by to mal byť manžel, ale nie je - ale to je do inej "relácie".Ja s tým žijem celé roky a trápi ma to raz viac, raz menej - podľa toho, koľko mám voľného času, ale už som prestala akosi bojovať. Mám pocit, že ľudia o to nestoja. Určite v tom zohráva veľkú rolu aj naše sebavedomie a "povzbudzujúce" reči niekoľkých dobrákov v našom živote... Si nula, ty vždy všetko pokazíš - pozri na svojho brata, to je hviezda..., nikdy si nič nedosiahla..., koho si to môj dokonalý synček zobral ... Na škole som stále túžila byť obľúbená. Posledný rok som vedome vyskúšala jeden experiment. Pýtala som sa ľudí ako sa majú, čo je doma nové, pre mňa to bolo nasilu, lebo nie som veľmi ukecaná a spolužiaci si "krochkali" že som sa ako zmenila. Bolo to fajn, počet mojich "priateľov" sa zvýšil, ale ja som stále vedela že je to môj experiment - že taká v skutočnosti nie som a v podstate nikoho nezaujímalo, ako sa mám ja - zato tie úvodzovky... Aj nedávno som bola na posedení s bývalými kolegami, všetkých som vyspovedala a mňa sa opýtali až jednu vetu, "že ako v novej práci". To bolo všetko, za celé 3 hodiny.
Nemám pre teba zaručenú radu, možno by si si mohol skúsiť nejaký kurz - možno jazykový, alebo iný, kde by si sa dostal medzi iných ľudí. Spoločný záujem ľudí zbližuje... Držím Ti palce a bojuj

[Radka Štrbová]

Milý Dušan,
pri čítaní Vašich riadkov mi ako prvý vošiel do pozornosti kultivovaný písomný prejav. Uvádzate, že sa cítite sklenený, nepovšimnutý, čo Vám prekáža. Snažíte sa napodobniť obľúbené osoby z Vášho okolia, to je vhodná metóda naučiť sa niektoré sociálne interakcie, ktoré zaberajú na ostatných, avšak kľúčovým je aj to, aby ste tieto interakcie vedeli pretransformovať do svojho verbálneho či neverbálneho prejavu. To znamená, aby ste sa v nich cítili prirodzene. Nie je nutné sa tlačiť do toho, aby ste sa cítili prijatí celým kolektívom, to ani nie je možné. Na čom skutočne záleží je to, aby ste sa prijímali Vy taký aký ste. Človeka, ktorého nebaví nadväzovať emotívnu konverzáciu, ale má chuť preberať konkrétne záležitosti, na tom nie je nič v neporiadku. Pokiaľ však máte zo seba pocit, že ste v neporiadku, tento pocit z Vás môže mať aj Vaše okolie, pretože na základe tohto sa vedome či nevedome prejavujete. Vyjadrovať sa viete, doprajte si pre seba toľko času a také tempo konverzácie, ktoré Vám vyhovuje. Začnite s témou, v ktorej sa cítite istý a existuje predpoklad, že osobe na druhej strane táto téma niečo hovorí. Nemusíte urobiť spokojnou osobu, s ktorou konverzujete, urobte spokojného seba, pokiaľ sa Vy máte chuť porozprávať.
Medzi rečou ste uviedli, že by mohlo byť dôležité čo ste o sebe v detstve počúvali od rodiny. Áno, toto býva veľmi dôležité a v mnohom nás to, čo o sebe počúvame v detstve, ovplyvní až do dospelosti. Zvykneme si na určitý životný scenár a sociálne situácie sa opakujú. Prelomiť tento začarovaný kruh môžete, napríklad zmenou Vášho pohľadu na seba samého. Skúste upriamiť pozornosť na situácie, kedy si Vás ľudia všímajú. Zastavte sa v okamihu, keď sa Vám niečo podarí a pochváľte sa za to. Pripomeňte si a vráťte sa k situácii, keď sa k Vám niekto zachoval priateľsky. Skúste svoju pozornosť upriamiť na situácie, keď sa necítite sklenený, ani so sebou nespokojný.
Pokiaľ sa Vám samému nebude dariť zbaviť sa „skleneného pocitu“, môžete začať so psychoterapiou a spoločne so psychológom prebrať jednotlivé situácie a naučiť sa efektívne fungovať v spoločnosti k Vašej spokojnosti.
Želám veľa trpezlivosti.

S pozdravom,

Radka