neviem ho opustiť...
Odoslané: Ut Aug 09, 2016 9:27 amAhojte,
s mojim priateľom sme spolu rok. Obidvaja mame 35 rokov. Ideálny čas na usadenie, zakladanie rodiny... Sme si toho vedomi, len... Náš vzťah začal nezvyčajne, žiadne veľké zaľúbenie, pretože on sa ešte v hlave spamätával z bývalého vzťahu a celkovo nepatrí medzi ľudí, ktorí idú do vecí rýchlo, ide skôr zvoľna. Ja som tak trochu opačná, chcem "hneď", chcela som emócie, pretože v tom čase som bola plne pripravená, "očistená" z bývalého vzťahu... Tu sa to začalo, ja som chcela "viac" a on mi to nevedel dať. Postupne sa to vo mne začalo uzatvárať a brala som to tak nejak športovejšie, alebo lepšie povedané, chcela som to tak brať, ale za ten čas som mu asi 3X povedala, že "stop". Vždy pri tomto "stop" sa akoby spamätal, začal sa viac snažiť, ukázal, že vie cítiť, mňa to nabudilo a potom sa to pustilo do starych koľaji...
Vlastne v čom to hapruje? On je dobrý človek, len citovo neskutočne uzatvorený. Celkovo sa verbálne nerád vyjadruje a keď sme niečo "riešili", tak väčšinou cez maily. Pre mňa je dobrá komunikácia na prvom mieste. Myslela som, že sa to dá spolu naučiť, ale tým pádom som vysielala správu, že ho chcem meniť, pretože to, že si všetko riešil v sebe tvorilo akoby jeho podstatu. Mali ste niekto ten skľučujúci pocit, že ste s človekom, ktorého cítite, ale proste sa s ním neviete z duše porozprávať? Máte kamarátov, ľudí naokolo, s ktorými sa vykecáte, nabije vás to, prídete domov a ten druhý sa nikdy nič nepýta, neprejaví záujem o vaše cítenie, nechváli, nekritizuje, vy ste pre neho ako samozrejmosť...? Hovorím si, že zlatý, milý, prejaví sa dotykom, to mi musí stačiť, nevymýšľaj, ideály neexistujú, na takéto analýzy proste nie je čas....ale proste vaše vnútro vás nepustí, keď vidíte, že ten druhý je radšej stále pri pc a vy si s ním chcete sadnúť ku čaju a len pokecať a zasmiať sa... pre neho je také niečo neznáme, nie je mu také aktívne načúvanie a zdieľanie absolútne prirodzené a keď som to aj navrhovala, tak som mala pocit, že tlačím niekoho na niečo, čo mu nechutí...
Odsťahovala som sa od neho... Myslela som si, že proste "už naozaj koniec". Prišla úľava. Párkrát sme sa potom stretli, lebo sme ešte potrebovali nejaké praktické veci dorobiť. Od toho času mi povedal veľa pekných vecí, že ma má naozaj rád, dal von to, čo som túžila počuť celý rok. Moje vnútro to opäť rozohrialo, "namotalo", povedalo "nechcem tohto človeka stratiť", potom však prišlo opäť to "aj tak sa nič nezmení a ja sa budem cítiť vo vzťahu sama", "opäť budem cítiť frustráciu z toho divného ticha a hádania, čo si asi myslí", "nechcem žiť celý život s duchom", "nechcem dostávať vo vzťahu tak máličko", ale keď je so mnou, tak ho cítim a to ma robí zmätenou:)
Čo si o tom celom prosím myslíte? Viem, poviete, "vykomunikujte si to", ale to nejde:) On cíti, že ho neprijímam, aký je, čo tak môže podľa všetkého vyzerať a nechce veci meniť, ja cítim prázdnotu a nechcem sa s tým uspokojiť...a tak sa točíme dokolečka a obidvoch nás to trápi...On by bol najradšej, keby všetko išlo po starom, aby nemusel nič robiť (klamem, chcel by, ale je pre neho "ponižujúce" isť "proti sebe", ale veľmi chce zachrániť), pre mňa však "prijatie" znamená, uspokojenie sa s "omrvinkami", pritom ho stále mám rada....Váš pohľad zvonka mi veľmi pomôže. Mali ste niekto podobnú situáciu?
Ďakujem vám vopred všetkým:).
s mojim priateľom sme spolu rok. Obidvaja mame 35 rokov. Ideálny čas na usadenie, zakladanie rodiny... Sme si toho vedomi, len... Náš vzťah začal nezvyčajne, žiadne veľké zaľúbenie, pretože on sa ešte v hlave spamätával z bývalého vzťahu a celkovo nepatrí medzi ľudí, ktorí idú do vecí rýchlo, ide skôr zvoľna. Ja som tak trochu opačná, chcem "hneď", chcela som emócie, pretože v tom čase som bola plne pripravená, "očistená" z bývalého vzťahu... Tu sa to začalo, ja som chcela "viac" a on mi to nevedel dať. Postupne sa to vo mne začalo uzatvárať a brala som to tak nejak športovejšie, alebo lepšie povedané, chcela som to tak brať, ale za ten čas som mu asi 3X povedala, že "stop". Vždy pri tomto "stop" sa akoby spamätal, začal sa viac snažiť, ukázal, že vie cítiť, mňa to nabudilo a potom sa to pustilo do starych koľaji...
Vlastne v čom to hapruje? On je dobrý človek, len citovo neskutočne uzatvorený. Celkovo sa verbálne nerád vyjadruje a keď sme niečo "riešili", tak väčšinou cez maily. Pre mňa je dobrá komunikácia na prvom mieste. Myslela som, že sa to dá spolu naučiť, ale tým pádom som vysielala správu, že ho chcem meniť, pretože to, že si všetko riešil v sebe tvorilo akoby jeho podstatu. Mali ste niekto ten skľučujúci pocit, že ste s človekom, ktorého cítite, ale proste sa s ním neviete z duše porozprávať? Máte kamarátov, ľudí naokolo, s ktorými sa vykecáte, nabije vás to, prídete domov a ten druhý sa nikdy nič nepýta, neprejaví záujem o vaše cítenie, nechváli, nekritizuje, vy ste pre neho ako samozrejmosť...? Hovorím si, že zlatý, milý, prejaví sa dotykom, to mi musí stačiť, nevymýšľaj, ideály neexistujú, na takéto analýzy proste nie je čas....ale proste vaše vnútro vás nepustí, keď vidíte, že ten druhý je radšej stále pri pc a vy si s ním chcete sadnúť ku čaju a len pokecať a zasmiať sa... pre neho je také niečo neznáme, nie je mu také aktívne načúvanie a zdieľanie absolútne prirodzené a keď som to aj navrhovala, tak som mala pocit, že tlačím niekoho na niečo, čo mu nechutí...
Odsťahovala som sa od neho... Myslela som si, že proste "už naozaj koniec". Prišla úľava. Párkrát sme sa potom stretli, lebo sme ešte potrebovali nejaké praktické veci dorobiť. Od toho času mi povedal veľa pekných vecí, že ma má naozaj rád, dal von to, čo som túžila počuť celý rok. Moje vnútro to opäť rozohrialo, "namotalo", povedalo "nechcem tohto človeka stratiť", potom však prišlo opäť to "aj tak sa nič nezmení a ja sa budem cítiť vo vzťahu sama", "opäť budem cítiť frustráciu z toho divného ticha a hádania, čo si asi myslí", "nechcem žiť celý život s duchom", "nechcem dostávať vo vzťahu tak máličko", ale keď je so mnou, tak ho cítim a to ma robí zmätenou:)
Čo si o tom celom prosím myslíte? Viem, poviete, "vykomunikujte si to", ale to nejde:) On cíti, že ho neprijímam, aký je, čo tak môže podľa všetkého vyzerať a nechce veci meniť, ja cítim prázdnotu a nechcem sa s tým uspokojiť...a tak sa točíme dokolečka a obidvoch nás to trápi...On by bol najradšej, keby všetko išlo po starom, aby nemusel nič robiť (klamem, chcel by, ale je pre neho "ponižujúce" isť "proti sebe", ale veľmi chce zachrániť), pre mňa však "prijatie" znamená, uspokojenie sa s "omrvinkami", pritom ho stále mám rada....Váš pohľad zvonka mi veľmi pomôže. Mali ste niekto podobnú situáciu?
Ďakujem vám vopred všetkým:).