môj životný príbeh
Odoslané: Ut Nov 08, 2016 10:49 amMôj životný príbeh
Dobrý deň, rád by som sa na Vás obrátil s prosbou o pomoc, nakoľko si viem síce všetko uvedomiť, ale potrebujem pomoc a usporiadať si myšlienky v hlave.
S partnerkou sme sa zoznámili ešte na strednej škole, bola to prvá pravá láska. Veľmi sme sa ľúbili. Boli sme mladí, zaľúbení, kúpili sme si psíka, chodili von, chodili sme na dovolenky, mali priateľov, proste všetko to pekné čo k tomu patrí. Po piatich rokoch bezproblémového vzťahu sme zistili, že čakáme dieťa. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa s tým vysporiadali, pretože sme bývali u mojej mamy, ale veľmi rýchlo sa veci pohli a zariadili sme si vlastné bývanie, aby náš malý synček prišiel do svojho nového domova. Mali sme obrovskú radosť, každý sa tešil celá rodina. Všetko bolo takpovediac ideálne, ale tak úprimne ideálne. Proste sme mali pekný život, mali sme dieťa, mali sme sa radi. Ja som pracoval, priateľka bola na materskej...Toto obdobie prešlo a našla si prvú prácu, mala to byť len brigáda, nakoľko jej to dohodila kamarátka, mala tam chodiť len na výpomoc, kým si nenájde niečo stabilné, aby mohla byť s malým a venovať sa rodine. Je to taký typ človeka, ktorého majú v kolektíve veľmi radi, vie zabávať, smiať sa, robiť bláznovstvá. Len toto jej správanie a veľký obdiv kolektívu jej prerástol cez hlavu. Po príchode domov akosi zabúdala na svoje povinnosti a náš vzťah postupne chladol. Moja veľká chyba bola, že som to nechal tak a v sebe som si hovoril, že sa to zmení, že musí prísť sama na to , že robí chybu. Nezabojoval som, keď bolo treba. Proste som bol urazený. Situácia sa vyhrocovala, priateľka po práci chodievala domov až o pol noci, niekedy neprišla vôbec. Stále samé firemné párty a stále viac s „kamarátom“, kolegom, ktorý ju často vozieval domov. Toto trvalo rok, ja som mal stále podozrenie, nespal som v noci , čakal som kto ju dovezie domov. Malý bol pre ňu len to, aby mohla ísť s kamarátkami von. Stále bola na telefóne. Dostávali sa ku mne informácie. Na Silvestra jeden rok ma nechala samého s malým doma a išla sa zabávať, proste sa z nej stala iná osoba. Vedel som to aj vtedy a viem to aj teraz, že sa proste zaľúbila. Každý na ňu tlačil z rodiny, že čo to robí, nech sa trocha zastaví, nech si uvedomí, že život nie je len o zábave. Jej odpovede boli, že je ešte mladá a neužila si. Ok pochopil by som to, keby to bolo v určitých hraniciach, ale rok bola odtrhnutá ako z reťaze. Ja som to proste nevydržal všetko som jej vykričal a poslal ju preč. Predali sme byt, ja som si zariadil svoje bývanie, ona šla do nájmu. Trvalo mi dosť dlho kým som sa z toho dostal, našťastie som mal starosti s prerábkou bytu, tak som tak na to nemyslel a pomohlo mi to dostať sa do normálu. Nadovšetko milujem svojho syna, striedali sme si ho. Chodil som s ním von, doma sme sa hrali , proste som sa mu venoval. Naberal som novú životnú silu, začali sa na mňa lepiť baby. Niekedy sme sa s bývalou priateľkou stretli, tváril som sa odmeranejšie, ona si so svojím priateľom keď nebola s malým užívala, chodili kade tade , mala kopec zážitkov. Niekedy sme si napísali, napísala mi hockedy, že či by som si s ňou vedel ešte predstaviť život, ja že nie, že nech si žije to čo si vybrala. Malý jej často plakal v noci , že chce byť s tatinom. Proste vidno na nás, že máme so synom dobrý vzťah. Tak som si užíval život, zmierený s tým, že takto to bude fungovať vyhovuje mi to. Neskôr sa mi začali dostávať informácie, že moja priateľka, teda ex, by veľmi rada somnou bola. Nevnímal som to , proste som to už nechcel, nech si žije život, ktorý chcela...možno som jej to podvedome, ako sa hovorí chcel nechať nech si to celé vyžrať, že obetovala rodinu, kvôli nejakému, čo to s ním aj tak nebude mať význam....
Jeden deň, proste neviem, čo sa vo mne zlomilo, som si povedal, že taký život nechcem. Chýba mi rodinný život. Začal som si všímať, že aj ona je celkom zlomená, že by to chcela skúsiť, že máme nádej....Zlomil som sa, dali sme sa opäť dokopy, s tým, že sme noví ľudia, všetko sme si vyrozprávali. Vznikla tam iskrička. Popri tom všetkom mi povedala, že ho stále ľúbi, ale chce to zmeniť, proste chápem lásku, ak boli do seba zaľúbení, je to ťažké. Stále som sa s ňou rozprával, proste mi na nej záležalo, či sa rozhodne pre mňa, či pre neho. Všetko som jej ponúkol, rozprávali sme sa o živote, že by sme začali tam kde sme prestali, na nič sa nebudeme hrať, na žiadny zamilovaný pár. Proste ja som chcel nadobudnúť dôveru, aby som jej mohol veriť, že to môže byť dobré, keď to tak chcela. Porozprával som sa aj s tým chlapíkom. Zhodli sme sa na tom, že ju ľúbime obaja, že je ochotný prijať moje dieťa a budú spolu. Ja som mu ako chlap a otec povedal, že či si je tým istý, že to nikdy nebude jeho syn, lebo možno ja by som si to tak predstaviť nevedel, že to hovorí len z lásky a momentálne prekoná všetko. Len to bolo všetko na jej rozhodnutí. Je to súci rozlietaný mladík, dobrák, svetobežník. Mal dlhoročnú priateľku a rozišli sa. Po tomto rozhovore, keď som prišiel domov so slzami v očiach sa na mňa hodila a povedala, že si všetko uvedomila, čo pre ňu robím, že vie, že to bude dobre a vybrala si správne. Že som najlepší človek a málokto by toto všetko podstúpil.
Priateľka mi povedala mi všetko, aj to, že keď bola s ním, tak ju už podviedol a kúpil jej za to kabelku, no predsa ho ľúbi a odpustila mu to. Keď som sa jej spýtal, či by to odpustila mne, povedala, že nie. Každý bol šťastný a prial nám. Každý jej povedal, že spravila dobré rozhodnutie, že k sebe patríme. Dala výpoveď z roboty, našla si novú. Povedala mi , že ho vymaže zo života, aj keď vie, že to bude ťažké. Áno chápal som to, veď nedá sa odľúbiť na počkanie, ja som zas chcel hodiť minulosť za hlavu, lebo ma to dosť prenasledovalo. Nemal som k nej dôveru, nakoľko som bol sklamaný a ňou klamaný. Ale aj na sebe som poznal, že by sa to dalo, keby som videl, že ona chce, že preto robí nejaké kroky...No bohužiaľ neskončí to hapyendom. Videl som na nej, že je mysľou úplne niekde inde, snažil som sa ju zabávať, brať von, nech sme viac spolu, aby zabudla a tiež objavila tú nádej, lebo ja som veril, (a teraz sa už hanbím za to, že to poviem, stále verím, že tam niekde vo vnútri to v nás je...tá láska, len ju bolo treba objaviť a dať jej čas). Stále som sa s ňou rozprával, snažil som sa jej vysvetľovať, proste sa bála, že to už nebude ono. Že ho ľúbi a vie si s ním predstaviť život.
A tu prichádza moja otázka o prosba o pomoc. Prečo? Prečo si zvolila takýto štýl, chcela si niečo dokázať? Je to typ osoby, ktorý chce niekoho zničiť, aj keď mu na ňom záleži? Myslí len na seba a svoj prospech? Ja som až moc citlivý? Tých otázok mám strašne veľa. Viem, že aj keď budem vedieť odpovede, mi to k ničomu nepomôže, ale moja najväčšia obava je v tom, že príjdem o svojho syna, ktorého tak ľúbim a je to jediná osoba, ktorú na svete mám. Nemám už rodičov. Priateľkina rodina ma prijala ako svojho, ale časom si zvyknú na nový model. Syn má 4 roky a bojím sa toho, že keď uvidí šťastnú rodinku, svoju mamu, že je šťastná s ním, že na mňa zabudne a nebude chcieť so mnou tráviť čas. Budem len akási jeho povinnosť, že musí ísť k tatovi, ale pri rodine je šťastný. Zažil to už niekto? Bojím sa, že keď ich uvidím, akí sú šťastní všetci spolu....
Ak to už niekto zažil prosím poraďte mi ako sa vysporiadať s takou situáciou
Dobrý deň, rád by som sa na Vás obrátil s prosbou o pomoc, nakoľko si viem síce všetko uvedomiť, ale potrebujem pomoc a usporiadať si myšlienky v hlave.
S partnerkou sme sa zoznámili ešte na strednej škole, bola to prvá pravá láska. Veľmi sme sa ľúbili. Boli sme mladí, zaľúbení, kúpili sme si psíka, chodili von, chodili sme na dovolenky, mali priateľov, proste všetko to pekné čo k tomu patrí. Po piatich rokoch bezproblémového vzťahu sme zistili, že čakáme dieťa. Chvíľku nám trvalo, kým sme sa s tým vysporiadali, pretože sme bývali u mojej mamy, ale veľmi rýchlo sa veci pohli a zariadili sme si vlastné bývanie, aby náš malý synček prišiel do svojho nového domova. Mali sme obrovskú radosť, každý sa tešil celá rodina. Všetko bolo takpovediac ideálne, ale tak úprimne ideálne. Proste sme mali pekný život, mali sme dieťa, mali sme sa radi. Ja som pracoval, priateľka bola na materskej...Toto obdobie prešlo a našla si prvú prácu, mala to byť len brigáda, nakoľko jej to dohodila kamarátka, mala tam chodiť len na výpomoc, kým si nenájde niečo stabilné, aby mohla byť s malým a venovať sa rodine. Je to taký typ človeka, ktorého majú v kolektíve veľmi radi, vie zabávať, smiať sa, robiť bláznovstvá. Len toto jej správanie a veľký obdiv kolektívu jej prerástol cez hlavu. Po príchode domov akosi zabúdala na svoje povinnosti a náš vzťah postupne chladol. Moja veľká chyba bola, že som to nechal tak a v sebe som si hovoril, že sa to zmení, že musí prísť sama na to , že robí chybu. Nezabojoval som, keď bolo treba. Proste som bol urazený. Situácia sa vyhrocovala, priateľka po práci chodievala domov až o pol noci, niekedy neprišla vôbec. Stále samé firemné párty a stále viac s „kamarátom“, kolegom, ktorý ju často vozieval domov. Toto trvalo rok, ja som mal stále podozrenie, nespal som v noci , čakal som kto ju dovezie domov. Malý bol pre ňu len to, aby mohla ísť s kamarátkami von. Stále bola na telefóne. Dostávali sa ku mne informácie. Na Silvestra jeden rok ma nechala samého s malým doma a išla sa zabávať, proste sa z nej stala iná osoba. Vedel som to aj vtedy a viem to aj teraz, že sa proste zaľúbila. Každý na ňu tlačil z rodiny, že čo to robí, nech sa trocha zastaví, nech si uvedomí, že život nie je len o zábave. Jej odpovede boli, že je ešte mladá a neužila si. Ok pochopil by som to, keby to bolo v určitých hraniciach, ale rok bola odtrhnutá ako z reťaze. Ja som to proste nevydržal všetko som jej vykričal a poslal ju preč. Predali sme byt, ja som si zariadil svoje bývanie, ona šla do nájmu. Trvalo mi dosť dlho kým som sa z toho dostal, našťastie som mal starosti s prerábkou bytu, tak som tak na to nemyslel a pomohlo mi to dostať sa do normálu. Nadovšetko milujem svojho syna, striedali sme si ho. Chodil som s ním von, doma sme sa hrali , proste som sa mu venoval. Naberal som novú životnú silu, začali sa na mňa lepiť baby. Niekedy sme sa s bývalou priateľkou stretli, tváril som sa odmeranejšie, ona si so svojím priateľom keď nebola s malým užívala, chodili kade tade , mala kopec zážitkov. Niekedy sme si napísali, napísala mi hockedy, že či by som si s ňou vedel ešte predstaviť život, ja že nie, že nech si žije to čo si vybrala. Malý jej často plakal v noci , že chce byť s tatinom. Proste vidno na nás, že máme so synom dobrý vzťah. Tak som si užíval život, zmierený s tým, že takto to bude fungovať vyhovuje mi to. Neskôr sa mi začali dostávať informácie, že moja priateľka, teda ex, by veľmi rada somnou bola. Nevnímal som to , proste som to už nechcel, nech si žije život, ktorý chcela...možno som jej to podvedome, ako sa hovorí chcel nechať nech si to celé vyžrať, že obetovala rodinu, kvôli nejakému, čo to s ním aj tak nebude mať význam....
Jeden deň, proste neviem, čo sa vo mne zlomilo, som si povedal, že taký život nechcem. Chýba mi rodinný život. Začal som si všímať, že aj ona je celkom zlomená, že by to chcela skúsiť, že máme nádej....Zlomil som sa, dali sme sa opäť dokopy, s tým, že sme noví ľudia, všetko sme si vyrozprávali. Vznikla tam iskrička. Popri tom všetkom mi povedala, že ho stále ľúbi, ale chce to zmeniť, proste chápem lásku, ak boli do seba zaľúbení, je to ťažké. Stále som sa s ňou rozprával, proste mi na nej záležalo, či sa rozhodne pre mňa, či pre neho. Všetko som jej ponúkol, rozprávali sme sa o živote, že by sme začali tam kde sme prestali, na nič sa nebudeme hrať, na žiadny zamilovaný pár. Proste ja som chcel nadobudnúť dôveru, aby som jej mohol veriť, že to môže byť dobré, keď to tak chcela. Porozprával som sa aj s tým chlapíkom. Zhodli sme sa na tom, že ju ľúbime obaja, že je ochotný prijať moje dieťa a budú spolu. Ja som mu ako chlap a otec povedal, že či si je tým istý, že to nikdy nebude jeho syn, lebo možno ja by som si to tak predstaviť nevedel, že to hovorí len z lásky a momentálne prekoná všetko. Len to bolo všetko na jej rozhodnutí. Je to súci rozlietaný mladík, dobrák, svetobežník. Mal dlhoročnú priateľku a rozišli sa. Po tomto rozhovore, keď som prišiel domov so slzami v očiach sa na mňa hodila a povedala, že si všetko uvedomila, čo pre ňu robím, že vie, že to bude dobre a vybrala si správne. Že som najlepší človek a málokto by toto všetko podstúpil.
Priateľka mi povedala mi všetko, aj to, že keď bola s ním, tak ju už podviedol a kúpil jej za to kabelku, no predsa ho ľúbi a odpustila mu to. Keď som sa jej spýtal, či by to odpustila mne, povedala, že nie. Každý bol šťastný a prial nám. Každý jej povedal, že spravila dobré rozhodnutie, že k sebe patríme. Dala výpoveď z roboty, našla si novú. Povedala mi , že ho vymaže zo života, aj keď vie, že to bude ťažké. Áno chápal som to, veď nedá sa odľúbiť na počkanie, ja som zas chcel hodiť minulosť za hlavu, lebo ma to dosť prenasledovalo. Nemal som k nej dôveru, nakoľko som bol sklamaný a ňou klamaný. Ale aj na sebe som poznal, že by sa to dalo, keby som videl, že ona chce, že preto robí nejaké kroky...No bohužiaľ neskončí to hapyendom. Videl som na nej, že je mysľou úplne niekde inde, snažil som sa ju zabávať, brať von, nech sme viac spolu, aby zabudla a tiež objavila tú nádej, lebo ja som veril, (a teraz sa už hanbím za to, že to poviem, stále verím, že tam niekde vo vnútri to v nás je...tá láska, len ju bolo treba objaviť a dať jej čas). Stále som sa s ňou rozprával, snažil som sa jej vysvetľovať, proste sa bála, že to už nebude ono. Že ho ľúbi a vie si s ním predstaviť život.
A tu prichádza moja otázka o prosba o pomoc. Prečo? Prečo si zvolila takýto štýl, chcela si niečo dokázať? Je to typ osoby, ktorý chce niekoho zničiť, aj keď mu na ňom záleži? Myslí len na seba a svoj prospech? Ja som až moc citlivý? Tých otázok mám strašne veľa. Viem, že aj keď budem vedieť odpovede, mi to k ničomu nepomôže, ale moja najväčšia obava je v tom, že príjdem o svojho syna, ktorého tak ľúbim a je to jediná osoba, ktorú na svete mám. Nemám už rodičov. Priateľkina rodina ma prijala ako svojho, ale časom si zvyknú na nový model. Syn má 4 roky a bojím sa toho, že keď uvidí šťastnú rodinku, svoju mamu, že je šťastná s ním, že na mňa zabudne a nebude chcieť so mnou tráviť čas. Budem len akási jeho povinnosť, že musí ísť k tatovi, ale pri rodine je šťastný. Zažil to už niekto? Bojím sa, že keď ich uvidím, akí sú šťastní všetci spolu....
Ak to už niekto zažil prosím poraďte mi ako sa vysporiadať s takou situáciou
A deti sú najradšej, keď vidia svojich rodičov spokojných a vyrovnaných. Hľadaj svoje vlastné šťastie, či vnútornú pohodu, a nepodmieňuj ho priateľkou, či už s ňou si, alebo nie. Tak mu dáš neskutočne veľa!