Nevidim ziadne svetlo na konci tunela
Odoslané: So Júl 18, 2015 5:39 pmJa tu vlastne ani nehladam radu, skor mam potrebu sa niekoho zdoverit so svojim osudom, hoci aj niekomu cudziemu. Vo svojom okoli to nemozem povedat nikomu, neviem, ci by ma vobec niekto pochopil, nechcem sa hrat ani na chudinku a myslim, ze by som si tym svoj zivot este viac skomplikovala, lebo malokto nieco take pochopi. A ako som uz pisala, radu ani pomoc uz vlastne ani nehladam, za tie dlhe roky som chodila k par psychiatrom, nikdy som od ziadneho ale necitila uprimnu snahu mi pomoct. Neskor som vypisovala dalsim najroznejsim psychiatrom, ktorych som nasla cez net, aj organizaciam na pomoc dusevne chorym, ale vacsinou mi ani neodpovedali a ak hej, tak ziadnu snahu pomoct som z toho necitila, vlastne mi nic neporadili, snad okrem toho, ze by som si mala poradit sama.
Moj problem nie je len depresia a samovrazedne myslienky, za vsetkym stoji moja psychicka choroba, ktoru mam od narodenia a ktora mi znemoznuje normalne zit, zapojit sa do spolocnosti, najst si pracu (resp. ak si nejaku najdem, skor ci neskor ma vyhodia alebo vystvu). Roky som dufala, ze sa snad najde psychiater, ktory mi bude vediet pomoct, ktory bude mat aspon snahu, nad vodou ma drzala nadej. Ale ta uz pomaly zhasina.
Mam 36 rokov, cize nie som ziadna pubertacka co nevie co so sebou. Cely moj zivot az doteraz bolo jedno velke trapenie, a to uz od malicka, sice sa sem tam objavili aj svetle chvilky, ale boli velmi zriedkave a nikdy netrvali dlho.
Moj najvacsi problem je, ze som sa narodila s vyhybavou poruchou osobnosti, co je nieco ako socialna fobia, len jednak horsie, tazsie sa to lieci a je to vlastne celozivotna diagnoza, poruchy osobnosti (skor nazyvane psychopatia) sa nedaju uplne vyliecit. Niektore sa daju ciastocne zmiernit, ale clovek musi dostat odbornu pomoct. Proste mam strach z ludi, nie ako takych, ale mam strach sa rozpravat s ludmi. Nieco som si uz o tejto diagnoze nastudovala, je to chyba mozgovych buniek, ktore medzi sebou nenormalne komunikuju. Strach a uzkost je normalna vlastnost, je to prirodzene a normalne to nevieme velmi ovladat, ale v kritickych situaciach nam to zachrani zivot. Ked si postavime latku kilometer nad zemou a chceme po nej prejst, nase mozgove bunky si medzi sebou zacnu sirit poplasne spravy, odkazuju nam, nechod tam, je to strasne nebezpecne, spadnes, zabijes sa. Drviva vacsina ludi nedokaze prejst po takej latke ani vtedy, ked su isteny lanom a teda ziadne riziko smrti nehrozi, ale ich mozgove bunky to neakceptuju a vyvolaju v mozgu obrovsku paniku, clovek sa zacne potit, zacnu sa mu podlamovat nohy, triast ruky a pod., u kazdeho su tie priznaky trocha ine. No a akakolvek fobia je stav, ked sa vase mozgove bunky zblaznia a takto reaguju na situacie, ktore nie su vobec nebezpecne. A zaklad vyhybavej poruchy osobnosti je socialna fobia, strach z kontaktu s ludmi. Vas mozog vtedy akokeby vypne, ostane vam v nom prazdno, zrazu vas nic nenapadne co by ste mohli povedat, a ak nahodou aj poviete, hlas vam preskakuje, zakoktavate sa, prip. ocerveniete.
Bojujem s touto diagnozou cely zivot, ale bez uspechu. U socialnej fobie moze pomoct, ked sa budete pravidelne vystavovat situaciam, ktore vam nahanaju strach a vase mozgove bunky sa nakoniec po case ukludnia. Ale porucha osobnosti je specificka tym, ze tie bunky zostanu sibnute navzdy, mozete sa vystavovat comu chcete, nikdy sa nestanu normalnymi.
Viem o tom svoje, kedze mam uz 36 rokov a za tie dlhe roky som toho vyskusala uz naozaj vela.
K mojej pohode nepomohlo ani moje detstvo, otec ma nenavidel, vyslovene nenavidel. Ked ma bil, videla som zvratenu radost v jeho ociach, ako mu robi dobre, ze sa ho bojim a ze mam bolesti. Vacsinou si ma nevsimal, to bol ten najlepsi pripad, inak ma len bil. Dovody si vzdy nasiel, casto boli uplne malicherne, napr. som sa suchtala ked sme mali ist cela rodina do zahrady, alebo som prebehla po cerstvo nasadenej trave za domo (to som bola este dost malicka, stacilo mi to snad vysvetlit). Ale niekedy ma zbil aj uplne bez dovodu. Raz ma zbil tak, ze som myslela, ze to neprezijem, ze je to moj koniec. Odniesla si to nastiepena noha.
Mama ma tiez nenavidela. Hoci nie od malicka, sprvoti sa snazila. Ale kedze sa jej narodilo problemove decko, liezla som jej vzdy viac a viac na nervy. Az ma uplne znenavidela. Vrieskala na mna, kazdy den na mna vrieskala. Ja som vzdy potom zaliezla pod stol a plakala som. Aj ona ma niekedy zbila, ale nakolko mala mensiu silu ako otec, jej bitky boli menej bolestive.
Prestala som verit v ludi. Viaceri ludia vedeli o tom, ze som bita, niektori to videli aj na vlastne oci, nikto sa ma nikdy nezastal. Boli to hlavne ludia z mojej rodiny. Mama sa na mna vzdy stazovala, pred celou rodinou ma ohovarala, najvacsi moj prehresok bol, ze som bola bordelarka, neupratovala som si izbu a potom, ze som sa nechcela ucit. Robila zo seba chuderku, celej rodine stale rozpravala, aka som nevdacna, odporna, zla. Ako jej nicim zivot a ako raz zo mna urcite dostane rakovinu. Vacsia cast rodiny ma za to tiez nenavidela, hoci niektori clenovia ostali nestranni, neodsudzovali ma, ale ani sa nikdy nepostavili na moju stranu. Teda vlastne z celej rodiny bol taky moj stryko.
Citila som sa ako maly ludsky nepodarok a tak som si v duchu aj hovorila.
Roky bitiek, ponizovania zo strany rodicov a neustale vrieskanie mamy som nedokazala vecne znasat. Ked som mala 17, pokusila som sa o samovrazdu. Nebol to demostrativny pokus, chcela som naozaj zomriet. Ja som tu samovrazdu neplanovala, napriek tomu som citila, ze mi stale ubudaju sily. Vlastne uz mesiace pred tym, ako k tomu doslo som citila, ze uz dlho zit nebudem. Hoci som to neplanovala. Ale citila som sa, ako ked sa clovek topi, hrozne chce zit, ale uz straca sily, vie, ze sa nedokaze uz dlho udrzat nad hladinou. Chyta sa kazdej slamky, pri topeni spliecha vodu okolo seba a to este viac vytaca jeho rodinu. Moja rodina, miesto toho, aby mi pomohla, tlacila mi hlavu stale viac pod hladinu. A raz naozaj prisiel ten den, ked mi dosli aj posledne sily a ja som bezvladne klesla ku dnu. Matka na mna vtedy zase strasne navrieskala, kvoli tomu, ze som nechcela ist s celou rodinou na navstevu k babke. Ale babka ma tiez moc rada nemala a okrem toho, bola som uz dlho v takej depresii, ze som ledva vladala vstat z postele, nemala som absolutne chut niekam chodit. Vrestala po mne a vrestala a ja som sa vtedy zrutila. Citila som, ze nadisiel ten den, kedy som stratila uz uplne posledne zvysky sil. Revala som, ked som otvarala zasuvku s liekmi a pchala ich do seba. Bolo ich tam dost, nezaujimalo ma na co vlastne su, zjedla som uplne vsetky.
Zazrakom som prezila. Dnes si hovorim skoda, uz davno som mohla mat pokoj. Lekarovi na psychiatrii som vymenovala len tych par liekov, ktorych nazov som si zapamatala a priblizne mnozstvo, ten na mna pozeral dost pohrdavo a povedal, ze mi neveri, ze tolko liekov by ma zabilo. Neviem preco ma to nezabilo. Pravdou ale je, ze som mala poskodenych niekolko vnutornych organov. U lekarov aj ostatnych ludi som sa ale vacsinou stretla len s pohrdanim.
Jeden psychiater sa na mna osopil, ze to bolo odo mna sebecke, chciet sa zabit a nemysliet pri tom na druhych. Vyplestila som na neho oci, absolutne som nechapala o com toci. Sebecke??? A komu by som asi tak chybala? Kto by za mnou smutil? Preboha, vsak som bola ludsky nepodarok, matka stale dokola opakovala, ze som jej znicila zivot. Jej by som akoze chybala? Skor by sa jej ulavilo, ze ma konecne klud, uz nemusi na niekoho kazdy den vrieskat lebo je to nepodareny psychopat. Matke na mne vobec nezalezalo, v 14-tich ma vyhodila z domu kvoli tomu, ze som si neupratala izbu a ja som nevedela kam ist, co robit. Chcela som prespat v lese, ale skoro ma znasilnil stary muz, ktory si ma vyhliadol. Podarilo sa mi pred nim ujst a s prosikom som dobehla domov, nech ma mama vezme spat, ze si uz budem upratovat. Pozerala na mna s pohrdanim a nenavistou, ale nakoniec ma vzala.
Otec ma nenavidel odjakziva a jedine, v com by som mu mohla chybat by bolo, ze si uz nema do koho udriet a kopnut. Ale kvoli tomu predsa ja nebudem zostavat na zive.
A moja ostatna rodina stala vzdy na strane mojej matky, aj babka hovorila, ze mame len nicim zivot, aj moja teta teda mamina sestra. Druha mamina sestra sa do nas nestarala, ale ked ma raz otec zmlatil a dokopal tak, ze som na kratko stratila vedomie a ked sa prebrala, zvijala sa na zemi od bolesti, videla to aj teta. Ja som mala vtedy 14 a tetina dcera 2-3 roky. Moja mala sesternica sa vybrala do kuchyne (kde ma otec kopal), zastala vo dverach a pozerala na to. Teta ju vtedy vzala za ruku a rychlo zobrala prec. Chlap z celej sily kopuci do tinedzerky zvijajucej sa na zemi nie je nic pre detske oci. Dovod tejto bitky bol, ze som sa suchtala, mali sme ist cela rodina do zahrady a ja som si nevedela najst oblubene tricko. Teta sa ma nezastala, ani vtedy ani nikdy potom o tom nehovorila. Ked odisli, ja som este dlho lezala v kuchyni na dlazke v bolestiach a nevladala vstat. Ked sa vecer rodina vratila, nikto sa so mnou nebavil, vsetci ma ignorovali prip. hadzali na mna pohrdave pohlady. Nikto sa ma nespytal, ako sa mam, ci ma nieco neboli. Vsetci to brali tak, ze som si to zasluzila a ze som nepodarene dementne decko co treba len bit.
Takze - kvoli komu z mojej rodiny som mala chciet ostat nazive, aby som im neublizila? Nemali ma radi, boli by len radi, keby ma nebolo, konecne by mama mohla spokojne zit a nikto by jej nenicil zivot.
Co sa tyka nejakych kamaratov, ziadnych som nemala, kvoli mojej diagnoze. Takze ani tu nebolo cloveka, ktory by mi bol blizky a kvoli ktoremu by som aspon rozmyslala, ci mu takymto cinom neublizim.
Clovek, normalny clovek co nema psychiatricku diagnozu, co ma okolo seba rodinu a priatelov, co ho maju radi to nikdy nepochopi. Nedokaze sa vzit do mojej koze.
Nemam rada reci, ze samovrahovia su sebci. Ja sa ako sebec teda rozhodne necitim. Podla mna su sebci len oni - ti co odsudzuju, lebo vedia len urazat, kritizovat, ale aby sa aspon troska snazili pomoct takymto jedincom ako ja, tak to ich ani nehne.
Od vtedy preslo 20 rokov a ja sa zase citim na konci so silami. Cely zivot som sa snazila nejak riesit moju chorobu a normalne zit. Ale narazala som len na same prehry. Neviem si ani najst robotu, z kazdej ma vyhodia. Dovodom je casto moja porucha osobnosti, som proste ina, neviem sa s ostatnymi bavit, zabavat, neviem sa ani branit. To je mozno pozostatok z detstva, ked som sa niekedy snazila presadit svoj nazor, bola som brutalne zbita. Asi preto sa stale bojim povedat svoj nazor, ale mozno za to ciastocne moze aj moja choroba. Uz nikdy nezistim, aka by som bola, keby som mala aspon pekne detstvo a milujucich rodicov.
Za svoj zivot som vystriedala mnozstvo robot, uz to ani nespocitam. Vacsinou ma z kazdej vyhodili, niekedy po par dnoch inokedy az po par mesiacoch. Ak ma nevyhodili, tak ma vystvali. Pritom vzdy som sa hrozne snazila plnit si svoje povinnosti a robit aj viac ako ostatni, nikto to ale neocenil. Asi som aj dost blba a nesikovna, robila som chyby. Hoci je mozne, ze niekomu normalnemu by tie chyby prepacili, ale mne nie, som ludom vseobecne nesympaticka. S vystrasenym pohladom, neschopna sa nejak obhajit. Ale je mozne aj to, ze som nesikovnejsia ako vacsina ludi, som pomala, robila som aj podradne prace, ale aj z nich ma vyhodili.
Momentalne som vo svojich 36 rokoch mame na krku. Ako zila som uz aj inde, hlavne som to skusala v zahranici, kde som nejaky cas zila, ale vsade mam s pracou rovnake problemy. Vratila som sa k mame a to je zase teror. Furt len kritizuje, nadava, vyhraza sa, ze ma vyhodi z domu. A ja nezarobim tolko, aby som sa osamostnatnila. Mam teraz 4 mesiace jednu robotu, na pol uvazku kde ale slabo zarobim a druha vec, sefovci su so mnou nespokojni. Zatial ma nevyhodili, ale prijali druhu, ktorej dali zmluvu na plny uvazok s tym, ze ja tam budem robit uz len ak niektora z troch zamestnankyn nebude moct prist. Takze je to vlastne skoro to iste ako vyhadzov. Nasla som si aj druhu robotu na pol uvazku, sprvoti sa mi tam velmi pacilo, ale tiez ma uz sefka zacala kritizovat. A to tam robim len pol mesiaca. Priamo to nepovedala, ale tiez uz mala take narazky, ze uvidi, ako to bude do konca skusobnej doby a ci sa zlepsim. Ale asi ma tiez vyhodi. Je to praca predavacky, ja viem, ze s mojou diagnozou je robit predavacku samovrazda, ale mesiace som hladala pracu a uz som bola tak zufala, ze som vzala aspon toto. Mam dlhy. Ale viem, ze nikdy nebudem tak dobra, ako ostatne predavacky, ani len po clenky im nebudem siahat, neviem sa tak bavit s ludmi, neviem s nimi srandovat co oni casto robia a uz vobec neviem presvedcit niekoho, aby si nieco kupil. Cize zase praca odsudena na zanik. Kedysi som robila graficku, to ma ovela viac bavilo, ale teraz si uz v tomto obore neviem najst pracu. A aj kym som este robila graficku, aj vtedy ma casto vyhodili, lebo som im bola nesympaticka.
Zijem hnusny zivot a som strasne nestastna. V mojom veku byt mame na krku, ktora ma stale len kritizuje a buzeruje.
Ked som raz kratky cas bola vcelku stastna, nasla som si priatela, s ktorym sme si skvele rozumeli, samozrejme aj to raz skoncilo. Prestahovala som sa za nim, bol z ineho mesta, snazila som si tam najst pracu. Najskor sa 3 mesiace nedarilo, potom som si nasla prvu robotu. Z tej ma vyhodili po par dnoch. Nasla som si druhu robotu, z ktorej ma vyhodili zase po par dnoch. V tretej robote, ktoru mi vybavil sam byvaly u svojho svagra ma vyhodili az za mesiac a pol. Rekord. Napriek tomu tri vyhadzovi v priebehu troch mesiacov a dokonca od svagra moj byvaly nepredychal, vyhodil ma z domu. Vsak ja sa nedivim, takeho psychopata koho odvsadial vyhadzuju kto by chcel mat doma.
Dnes som na konci so silami. Cely zivot sa snazim bojovat a neviem si najst ani len pracu. V mojom veku byvam u matky. Mam dlhy. Som strasne nestastna.
Nevidim svetlo na konci tunela. Skor mam pocit, ze stojim na tenkej skale. Predo mnou utes, za mnou utes, vedla mna utes. Nech sa pohnem kamkolvek, zrutim sa. Zase uz mesiace uvazujem o samovrazde.
A nie, sebecke to teda rozhodne nie je. Nikdy neodpustim svojej rodine, ako sa ku mne chovala, kvoli nim nemusim mat ziadne vycitky. Ja som nikdy nebola zla, nikdy som nikomu neublizovala, aspon nie vedome, uz od detstva som mala dost velky zmysel pre spravodlivost. Bola (a som) proste len psychopat, bola som problemove decko, ale to nie je moja chyba, moj mozog je chory.
Esteze nemam muza ani deti, to by sa mi rozhodovalo tazsie. Ale ja nemam samozrejme ako inak nikoho.
Ja nevidim uz ziadnu nadej, zeby to niekedy mohlo byt lepsie. Tolke roky som sa snazila, nikdy to nic neprinieslo. Uz neverim v lepsie zajtrajsky. Moj dalsi zivot by bol len dalsie utrpenie a toho som si uzila myslim ze viac ako dost. ja uz nechcem trpiet, chcem mat pokoj. Vy, normalni si tu zite ako chcete, budte stastni. A mne doprajte moje stastie. Viem, kde ho najdem.
Zatial neplanujem samovrazdu. Rozmyslam este, zeby som sa dala hospitalizovat v Pezinku citala som, ze je to celkom dobra psychiatria kde sa fakt snazia pomoct. Uz raz som bola na psychiatrii hospitalizovana (inde), vtedy po mojom prvom pokuse o samovrazdu v mojich 17-tich. To mi vobec nepomohlo, sestry boli hnusne, spravali sa ku mne ako k nejakemu podcloveku, lekari mnou bud pohrdali, alebo som im bola ukradnuta. Ak to v tom Pezinku nepomoze, tak uz je tu len jedno riesenie.
Tentoraz to ale neurobim liekmi, tie su nespolahlive, hoci zatial som sa nerozhodla, ako to urobim a aka moznost je najlepsia. Ale to je jedno, ja uz nieco vymyslim.
A vy, zadubnenci co odsudzujete samovrahov, starajte sa o svoje zivoty, nechajte druhych na pokoji a hlavne dakujte kazdy den bohu, ze ste sa narodili psychicky zdravi.
Moj problem nie je len depresia a samovrazedne myslienky, za vsetkym stoji moja psychicka choroba, ktoru mam od narodenia a ktora mi znemoznuje normalne zit, zapojit sa do spolocnosti, najst si pracu (resp. ak si nejaku najdem, skor ci neskor ma vyhodia alebo vystvu). Roky som dufala, ze sa snad najde psychiater, ktory mi bude vediet pomoct, ktory bude mat aspon snahu, nad vodou ma drzala nadej. Ale ta uz pomaly zhasina.
Mam 36 rokov, cize nie som ziadna pubertacka co nevie co so sebou. Cely moj zivot az doteraz bolo jedno velke trapenie, a to uz od malicka, sice sa sem tam objavili aj svetle chvilky, ale boli velmi zriedkave a nikdy netrvali dlho.
Moj najvacsi problem je, ze som sa narodila s vyhybavou poruchou osobnosti, co je nieco ako socialna fobia, len jednak horsie, tazsie sa to lieci a je to vlastne celozivotna diagnoza, poruchy osobnosti (skor nazyvane psychopatia) sa nedaju uplne vyliecit. Niektore sa daju ciastocne zmiernit, ale clovek musi dostat odbornu pomoct. Proste mam strach z ludi, nie ako takych, ale mam strach sa rozpravat s ludmi. Nieco som si uz o tejto diagnoze nastudovala, je to chyba mozgovych buniek, ktore medzi sebou nenormalne komunikuju. Strach a uzkost je normalna vlastnost, je to prirodzene a normalne to nevieme velmi ovladat, ale v kritickych situaciach nam to zachrani zivot. Ked si postavime latku kilometer nad zemou a chceme po nej prejst, nase mozgove bunky si medzi sebou zacnu sirit poplasne spravy, odkazuju nam, nechod tam, je to strasne nebezpecne, spadnes, zabijes sa. Drviva vacsina ludi nedokaze prejst po takej latke ani vtedy, ked su isteny lanom a teda ziadne riziko smrti nehrozi, ale ich mozgove bunky to neakceptuju a vyvolaju v mozgu obrovsku paniku, clovek sa zacne potit, zacnu sa mu podlamovat nohy, triast ruky a pod., u kazdeho su tie priznaky trocha ine. No a akakolvek fobia je stav, ked sa vase mozgove bunky zblaznia a takto reaguju na situacie, ktore nie su vobec nebezpecne. A zaklad vyhybavej poruchy osobnosti je socialna fobia, strach z kontaktu s ludmi. Vas mozog vtedy akokeby vypne, ostane vam v nom prazdno, zrazu vas nic nenapadne co by ste mohli povedat, a ak nahodou aj poviete, hlas vam preskakuje, zakoktavate sa, prip. ocerveniete.
Bojujem s touto diagnozou cely zivot, ale bez uspechu. U socialnej fobie moze pomoct, ked sa budete pravidelne vystavovat situaciam, ktore vam nahanaju strach a vase mozgove bunky sa nakoniec po case ukludnia. Ale porucha osobnosti je specificka tym, ze tie bunky zostanu sibnute navzdy, mozete sa vystavovat comu chcete, nikdy sa nestanu normalnymi.
Viem o tom svoje, kedze mam uz 36 rokov a za tie dlhe roky som toho vyskusala uz naozaj vela.
K mojej pohode nepomohlo ani moje detstvo, otec ma nenavidel, vyslovene nenavidel. Ked ma bil, videla som zvratenu radost v jeho ociach, ako mu robi dobre, ze sa ho bojim a ze mam bolesti. Vacsinou si ma nevsimal, to bol ten najlepsi pripad, inak ma len bil. Dovody si vzdy nasiel, casto boli uplne malicherne, napr. som sa suchtala ked sme mali ist cela rodina do zahrady, alebo som prebehla po cerstvo nasadenej trave za domo (to som bola este dost malicka, stacilo mi to snad vysvetlit). Ale niekedy ma zbil aj uplne bez dovodu. Raz ma zbil tak, ze som myslela, ze to neprezijem, ze je to moj koniec. Odniesla si to nastiepena noha.
Mama ma tiez nenavidela. Hoci nie od malicka, sprvoti sa snazila. Ale kedze sa jej narodilo problemove decko, liezla som jej vzdy viac a viac na nervy. Az ma uplne znenavidela. Vrieskala na mna, kazdy den na mna vrieskala. Ja som vzdy potom zaliezla pod stol a plakala som. Aj ona ma niekedy zbila, ale nakolko mala mensiu silu ako otec, jej bitky boli menej bolestive.
Prestala som verit v ludi. Viaceri ludia vedeli o tom, ze som bita, niektori to videli aj na vlastne oci, nikto sa ma nikdy nezastal. Boli to hlavne ludia z mojej rodiny. Mama sa na mna vzdy stazovala, pred celou rodinou ma ohovarala, najvacsi moj prehresok bol, ze som bola bordelarka, neupratovala som si izbu a potom, ze som sa nechcela ucit. Robila zo seba chuderku, celej rodine stale rozpravala, aka som nevdacna, odporna, zla. Ako jej nicim zivot a ako raz zo mna urcite dostane rakovinu. Vacsia cast rodiny ma za to tiez nenavidela, hoci niektori clenovia ostali nestranni, neodsudzovali ma, ale ani sa nikdy nepostavili na moju stranu. Teda vlastne z celej rodiny bol taky moj stryko.
Citila som sa ako maly ludsky nepodarok a tak som si v duchu aj hovorila.
Roky bitiek, ponizovania zo strany rodicov a neustale vrieskanie mamy som nedokazala vecne znasat. Ked som mala 17, pokusila som sa o samovrazdu. Nebol to demostrativny pokus, chcela som naozaj zomriet. Ja som tu samovrazdu neplanovala, napriek tomu som citila, ze mi stale ubudaju sily. Vlastne uz mesiace pred tym, ako k tomu doslo som citila, ze uz dlho zit nebudem. Hoci som to neplanovala. Ale citila som sa, ako ked sa clovek topi, hrozne chce zit, ale uz straca sily, vie, ze sa nedokaze uz dlho udrzat nad hladinou. Chyta sa kazdej slamky, pri topeni spliecha vodu okolo seba a to este viac vytaca jeho rodinu. Moja rodina, miesto toho, aby mi pomohla, tlacila mi hlavu stale viac pod hladinu. A raz naozaj prisiel ten den, ked mi dosli aj posledne sily a ja som bezvladne klesla ku dnu. Matka na mna vtedy zase strasne navrieskala, kvoli tomu, ze som nechcela ist s celou rodinou na navstevu k babke. Ale babka ma tiez moc rada nemala a okrem toho, bola som uz dlho v takej depresii, ze som ledva vladala vstat z postele, nemala som absolutne chut niekam chodit. Vrestala po mne a vrestala a ja som sa vtedy zrutila. Citila som, ze nadisiel ten den, kedy som stratila uz uplne posledne zvysky sil. Revala som, ked som otvarala zasuvku s liekmi a pchala ich do seba. Bolo ich tam dost, nezaujimalo ma na co vlastne su, zjedla som uplne vsetky.
Zazrakom som prezila. Dnes si hovorim skoda, uz davno som mohla mat pokoj. Lekarovi na psychiatrii som vymenovala len tych par liekov, ktorych nazov som si zapamatala a priblizne mnozstvo, ten na mna pozeral dost pohrdavo a povedal, ze mi neveri, ze tolko liekov by ma zabilo. Neviem preco ma to nezabilo. Pravdou ale je, ze som mala poskodenych niekolko vnutornych organov. U lekarov aj ostatnych ludi som sa ale vacsinou stretla len s pohrdanim.
Jeden psychiater sa na mna osopil, ze to bolo odo mna sebecke, chciet sa zabit a nemysliet pri tom na druhych. Vyplestila som na neho oci, absolutne som nechapala o com toci. Sebecke??? A komu by som asi tak chybala? Kto by za mnou smutil? Preboha, vsak som bola ludsky nepodarok, matka stale dokola opakovala, ze som jej znicila zivot. Jej by som akoze chybala? Skor by sa jej ulavilo, ze ma konecne klud, uz nemusi na niekoho kazdy den vrieskat lebo je to nepodareny psychopat. Matke na mne vobec nezalezalo, v 14-tich ma vyhodila z domu kvoli tomu, ze som si neupratala izbu a ja som nevedela kam ist, co robit. Chcela som prespat v lese, ale skoro ma znasilnil stary muz, ktory si ma vyhliadol. Podarilo sa mi pred nim ujst a s prosikom som dobehla domov, nech ma mama vezme spat, ze si uz budem upratovat. Pozerala na mna s pohrdanim a nenavistou, ale nakoniec ma vzala.
Otec ma nenavidel odjakziva a jedine, v com by som mu mohla chybat by bolo, ze si uz nema do koho udriet a kopnut. Ale kvoli tomu predsa ja nebudem zostavat na zive.
A moja ostatna rodina stala vzdy na strane mojej matky, aj babka hovorila, ze mame len nicim zivot, aj moja teta teda mamina sestra. Druha mamina sestra sa do nas nestarala, ale ked ma raz otec zmlatil a dokopal tak, ze som na kratko stratila vedomie a ked sa prebrala, zvijala sa na zemi od bolesti, videla to aj teta. Ja som mala vtedy 14 a tetina dcera 2-3 roky. Moja mala sesternica sa vybrala do kuchyne (kde ma otec kopal), zastala vo dverach a pozerala na to. Teta ju vtedy vzala za ruku a rychlo zobrala prec. Chlap z celej sily kopuci do tinedzerky zvijajucej sa na zemi nie je nic pre detske oci. Dovod tejto bitky bol, ze som sa suchtala, mali sme ist cela rodina do zahrady a ja som si nevedela najst oblubene tricko. Teta sa ma nezastala, ani vtedy ani nikdy potom o tom nehovorila. Ked odisli, ja som este dlho lezala v kuchyni na dlazke v bolestiach a nevladala vstat. Ked sa vecer rodina vratila, nikto sa so mnou nebavil, vsetci ma ignorovali prip. hadzali na mna pohrdave pohlady. Nikto sa ma nespytal, ako sa mam, ci ma nieco neboli. Vsetci to brali tak, ze som si to zasluzila a ze som nepodarene dementne decko co treba len bit.
Takze - kvoli komu z mojej rodiny som mala chciet ostat nazive, aby som im neublizila? Nemali ma radi, boli by len radi, keby ma nebolo, konecne by mama mohla spokojne zit a nikto by jej nenicil zivot.
Co sa tyka nejakych kamaratov, ziadnych som nemala, kvoli mojej diagnoze. Takze ani tu nebolo cloveka, ktory by mi bol blizky a kvoli ktoremu by som aspon rozmyslala, ci mu takymto cinom neublizim.
Clovek, normalny clovek co nema psychiatricku diagnozu, co ma okolo seba rodinu a priatelov, co ho maju radi to nikdy nepochopi. Nedokaze sa vzit do mojej koze.
Nemam rada reci, ze samovrahovia su sebci. Ja sa ako sebec teda rozhodne necitim. Podla mna su sebci len oni - ti co odsudzuju, lebo vedia len urazat, kritizovat, ale aby sa aspon troska snazili pomoct takymto jedincom ako ja, tak to ich ani nehne.
Od vtedy preslo 20 rokov a ja sa zase citim na konci so silami. Cely zivot som sa snazila nejak riesit moju chorobu a normalne zit. Ale narazala som len na same prehry. Neviem si ani najst robotu, z kazdej ma vyhodia. Dovodom je casto moja porucha osobnosti, som proste ina, neviem sa s ostatnymi bavit, zabavat, neviem sa ani branit. To je mozno pozostatok z detstva, ked som sa niekedy snazila presadit svoj nazor, bola som brutalne zbita. Asi preto sa stale bojim povedat svoj nazor, ale mozno za to ciastocne moze aj moja choroba. Uz nikdy nezistim, aka by som bola, keby som mala aspon pekne detstvo a milujucich rodicov.
Za svoj zivot som vystriedala mnozstvo robot, uz to ani nespocitam. Vacsinou ma z kazdej vyhodili, niekedy po par dnoch inokedy az po par mesiacoch. Ak ma nevyhodili, tak ma vystvali. Pritom vzdy som sa hrozne snazila plnit si svoje povinnosti a robit aj viac ako ostatni, nikto to ale neocenil. Asi som aj dost blba a nesikovna, robila som chyby. Hoci je mozne, ze niekomu normalnemu by tie chyby prepacili, ale mne nie, som ludom vseobecne nesympaticka. S vystrasenym pohladom, neschopna sa nejak obhajit. Ale je mozne aj to, ze som nesikovnejsia ako vacsina ludi, som pomala, robila som aj podradne prace, ale aj z nich ma vyhodili.
Momentalne som vo svojich 36 rokoch mame na krku. Ako zila som uz aj inde, hlavne som to skusala v zahranici, kde som nejaky cas zila, ale vsade mam s pracou rovnake problemy. Vratila som sa k mame a to je zase teror. Furt len kritizuje, nadava, vyhraza sa, ze ma vyhodi z domu. A ja nezarobim tolko, aby som sa osamostnatnila. Mam teraz 4 mesiace jednu robotu, na pol uvazku kde ale slabo zarobim a druha vec, sefovci su so mnou nespokojni. Zatial ma nevyhodili, ale prijali druhu, ktorej dali zmluvu na plny uvazok s tym, ze ja tam budem robit uz len ak niektora z troch zamestnankyn nebude moct prist. Takze je to vlastne skoro to iste ako vyhadzov. Nasla som si aj druhu robotu na pol uvazku, sprvoti sa mi tam velmi pacilo, ale tiez ma uz sefka zacala kritizovat. A to tam robim len pol mesiaca. Priamo to nepovedala, ale tiez uz mala take narazky, ze uvidi, ako to bude do konca skusobnej doby a ci sa zlepsim. Ale asi ma tiez vyhodi. Je to praca predavacky, ja viem, ze s mojou diagnozou je robit predavacku samovrazda, ale mesiace som hladala pracu a uz som bola tak zufala, ze som vzala aspon toto. Mam dlhy. Ale viem, ze nikdy nebudem tak dobra, ako ostatne predavacky, ani len po clenky im nebudem siahat, neviem sa tak bavit s ludmi, neviem s nimi srandovat co oni casto robia a uz vobec neviem presvedcit niekoho, aby si nieco kupil. Cize zase praca odsudena na zanik. Kedysi som robila graficku, to ma ovela viac bavilo, ale teraz si uz v tomto obore neviem najst pracu. A aj kym som este robila graficku, aj vtedy ma casto vyhodili, lebo som im bola nesympaticka.
Zijem hnusny zivot a som strasne nestastna. V mojom veku byt mame na krku, ktora ma stale len kritizuje a buzeruje.
Ked som raz kratky cas bola vcelku stastna, nasla som si priatela, s ktorym sme si skvele rozumeli, samozrejme aj to raz skoncilo. Prestahovala som sa za nim, bol z ineho mesta, snazila som si tam najst pracu. Najskor sa 3 mesiace nedarilo, potom som si nasla prvu robotu. Z tej ma vyhodili po par dnoch. Nasla som si druhu robotu, z ktorej ma vyhodili zase po par dnoch. V tretej robote, ktoru mi vybavil sam byvaly u svojho svagra ma vyhodili az za mesiac a pol. Rekord. Napriek tomu tri vyhadzovi v priebehu troch mesiacov a dokonca od svagra moj byvaly nepredychal, vyhodil ma z domu. Vsak ja sa nedivim, takeho psychopata koho odvsadial vyhadzuju kto by chcel mat doma.
Dnes som na konci so silami. Cely zivot sa snazim bojovat a neviem si najst ani len pracu. V mojom veku byvam u matky. Mam dlhy. Som strasne nestastna.
Nevidim svetlo na konci tunela. Skor mam pocit, ze stojim na tenkej skale. Predo mnou utes, za mnou utes, vedla mna utes. Nech sa pohnem kamkolvek, zrutim sa. Zase uz mesiace uvazujem o samovrazde.
A nie, sebecke to teda rozhodne nie je. Nikdy neodpustim svojej rodine, ako sa ku mne chovala, kvoli nim nemusim mat ziadne vycitky. Ja som nikdy nebola zla, nikdy som nikomu neublizovala, aspon nie vedome, uz od detstva som mala dost velky zmysel pre spravodlivost. Bola (a som) proste len psychopat, bola som problemove decko, ale to nie je moja chyba, moj mozog je chory.
Esteze nemam muza ani deti, to by sa mi rozhodovalo tazsie. Ale ja nemam samozrejme ako inak nikoho.
Ja nevidim uz ziadnu nadej, zeby to niekedy mohlo byt lepsie. Tolke roky som sa snazila, nikdy to nic neprinieslo. Uz neverim v lepsie zajtrajsky. Moj dalsi zivot by bol len dalsie utrpenie a toho som si uzila myslim ze viac ako dost. ja uz nechcem trpiet, chcem mat pokoj. Vy, normalni si tu zite ako chcete, budte stastni. A mne doprajte moje stastie. Viem, kde ho najdem.
Zatial neplanujem samovrazdu. Rozmyslam este, zeby som sa dala hospitalizovat v Pezinku citala som, ze je to celkom dobra psychiatria kde sa fakt snazia pomoct. Uz raz som bola na psychiatrii hospitalizovana (inde), vtedy po mojom prvom pokuse o samovrazdu v mojich 17-tich. To mi vobec nepomohlo, sestry boli hnusne, spravali sa ku mne ako k nejakemu podcloveku, lekari mnou bud pohrdali, alebo som im bola ukradnuta. Ak to v tom Pezinku nepomoze, tak uz je tu len jedno riesenie.
Tentoraz to ale neurobim liekmi, tie su nespolahlive, hoci zatial som sa nerozhodla, ako to urobim a aka moznost je najlepsia. Ale to je jedno, ja uz nieco vymyslim.
A vy, zadubnenci co odsudzujete samovrahov, starajte sa o svoje zivoty, nechajte druhych na pokoji a hlavne dakujte kazdy den bohu, ze ste sa narodili psychicky zdravi.