zachvatovité prejedanie-samota
Odoslané: St Okt 12, 2016 8:29 pmDobrý deň,
neviem, či moja otázka patrí sem, len dosť dlho už bojujem, tak by som asi potrebovala vedieť ako z toho von, aj keď viem, že by som si nejako mala pomocť sama, len nejako už strácam chuť na čokoĺvek. Mám 31 rokov, pracujem, minimálne 3 dni v týždni mám home office, toto je stav nemenný, prácu mám na dnešnú dobu fajn, jasné, všetko má svoje +/-.....žijem sama, do starého rozpadnutého bytu som sa dostala po rozchode s bývalým, bez peňazí, s hypo na krku. Rozchodu neľutujem, ale mrzí ma mesto, v ktorom som zostala a nikoho nepoznám, pripadám si ako trosečník, stále jedno a to isté, šance na zmenu nevidím. Mám šťastie, že ma nemusí trápiť existenčná otázka, to ďakujem Bohu, zatiaľ zvládam. Mám dni, kedy ani pred panelák nevylezem, nemám chuť niekoho vidieť, nemám chuť sa obliecť, upraviť sa. Cez telefón, pc ma nikto nevidí, doma ma nikto nevidí, keďže som tu sama. Neviem, čo robiť, vždy som bola tá pekná, upravená. Dosť som sa obmedzovala v jedle, bola som štíhla, jednu dobu myslím som bola na hranici mentálnej anorexie, ale zakiaľ som riešila starostlivosť o domácnosť, v ktorej som žila s chlapom, potom prerábku bytu, tak všetko bola v norme. Momentálne trpím záchvatovitým prejedaním,vyskytuje sa u mňa čím ďalej , tým častejšie, niekedy aj tri krát do týždňa, behom jedného dňa aj dva krát. Buď nastúpia okamžité výčitky a aj keď sa nevládzem hýbať, tak chodím po meste, čokoľvek robím, aby som kcal spálila. Alebo užívam laxatíva, ktoré si v tom ošiali myslím, že pomožu, čo je samozrejme blbosť ako voda v koši.Nezvraciam, lebo to neviem, vďaka bohu. Moj život je obmedzený na 2-3 dni, kedy žijem mega zdravo a som v pohode a na ďaľšie, kedy sa trápim, nechcem nikoho vidieť, zatváram sa pred svetom, aby nikto nevidel moje prežraté brucho, mastné vlasy, fľakatú pleť. Nevidím žiadny zmysel života. Ak niekto tvrdí, že samota je fajn, tak áno, súhlasím, len nesmie trvať príliš dlho. V kombinácii s prácou pri pc, ktorú robím, je to hrozné. NEmám chuť sa upraviť, obliecť, namaľovať, nevidím dovod niekam ísť. ani nemám s kým. Niekedy by som najradšej spala aspoň týždeň v kuse, nech ma nikto nevidí. Keď mám "svetlé " dni, tak sa snažím chodiť na dlhé prechádzky, cvičím doma, všetko...Ale ako náhle to príde, nefungujem. Nemám pre koho. Nemám prečo.Na jednu stranu chcem byť pekná , dokonalá, úžasná a vystupovať štýlom, že svet je gombička...Lenže už to neviem, nezvládam to, nebaví ma to, nevidím v tom zmysel....
neviem, či moja otázka patrí sem, len dosť dlho už bojujem, tak by som asi potrebovala vedieť ako z toho von, aj keď viem, že by som si nejako mala pomocť sama, len nejako už strácam chuť na čokoĺvek. Mám 31 rokov, pracujem, minimálne 3 dni v týždni mám home office, toto je stav nemenný, prácu mám na dnešnú dobu fajn, jasné, všetko má svoje +/-.....žijem sama, do starého rozpadnutého bytu som sa dostala po rozchode s bývalým, bez peňazí, s hypo na krku. Rozchodu neľutujem, ale mrzí ma mesto, v ktorom som zostala a nikoho nepoznám, pripadám si ako trosečník, stále jedno a to isté, šance na zmenu nevidím. Mám šťastie, že ma nemusí trápiť existenčná otázka, to ďakujem Bohu, zatiaľ zvládam. Mám dni, kedy ani pred panelák nevylezem, nemám chuť niekoho vidieť, nemám chuť sa obliecť, upraviť sa. Cez telefón, pc ma nikto nevidí, doma ma nikto nevidí, keďže som tu sama. Neviem, čo robiť, vždy som bola tá pekná, upravená. Dosť som sa obmedzovala v jedle, bola som štíhla, jednu dobu myslím som bola na hranici mentálnej anorexie, ale zakiaľ som riešila starostlivosť o domácnosť, v ktorej som žila s chlapom, potom prerábku bytu, tak všetko bola v norme. Momentálne trpím záchvatovitým prejedaním,vyskytuje sa u mňa čím ďalej , tým častejšie, niekedy aj tri krát do týždňa, behom jedného dňa aj dva krát. Buď nastúpia okamžité výčitky a aj keď sa nevládzem hýbať, tak chodím po meste, čokoľvek robím, aby som kcal spálila. Alebo užívam laxatíva, ktoré si v tom ošiali myslím, že pomožu, čo je samozrejme blbosť ako voda v koši.Nezvraciam, lebo to neviem, vďaka bohu. Moj život je obmedzený na 2-3 dni, kedy žijem mega zdravo a som v pohode a na ďaľšie, kedy sa trápim, nechcem nikoho vidieť, zatváram sa pred svetom, aby nikto nevidel moje prežraté brucho, mastné vlasy, fľakatú pleť. Nevidím žiadny zmysel života. Ak niekto tvrdí, že samota je fajn, tak áno, súhlasím, len nesmie trvať príliš dlho. V kombinácii s prácou pri pc, ktorú robím, je to hrozné. NEmám chuť sa upraviť, obliecť, namaľovať, nevidím dovod niekam ísť. ani nemám s kým. Niekedy by som najradšej spala aspoň týždeň v kuse, nech ma nikto nevidí. Keď mám "svetlé " dni, tak sa snažím chodiť na dlhé prechádzky, cvičím doma, všetko...Ale ako náhle to príde, nefungujem. Nemám pre koho. Nemám prečo.Na jednu stranu chcem byť pekná , dokonalá, úžasná a vystupovať štýlom, že svet je gombička...Lenže už to neviem, nezvládam to, nebaví ma to, nevidím v tom zmysel....