Som psychicky uplne na dne
Odoslané: Ne Jún 04, 2017 9:54 pm
Ahoj,
odvážil som sa konečne napísať aspoň takto anonymne. Trápia ma veľmi silné depresie. Neviem ako ďalej. Neznášam seba svoj život. Necítim žiadne šťastie na nič sa neteším a strašne si prajem zomrieť. Nikdy som nemal vážny vzťah (mám 30). Vyzerám strašne ako chlapec, žiadny muž, som útlej postavy, nosím silnejšie okuliare. Vždy keď som si rozumel cez internet s nejakým dievčaťom, keď sme sa stretli nič som nezmenil na svojom prejave (tak ako pri písaní), som vycítil, že žiadny záujem o mňa nieje. Takmer vždy stretnutia skončili podobne: Si super chalan, ale nechcem aby si nebol smutný, tak ti poviem narovinu, že môžeme byť dobrí kamaráti, nič viac. A to som nikdy ani len nepovedal, že chcem niečo viac, hneď na prvom stretnutí. Popravde nedávam to nejak najavo, ale vnútorne už nemám žiadnu hodnotu k sebe samému. Neznášam sa. Nezmením svoj vzhľad, aj som skúšal cvičiť, viac jesť ale stále som +- rovnaký. Tak chodím sám na turistiku, bicykel aby mi úplne nešiblo, ale cítim sa sám, prázdno a sám seba sa pýtam načo som sa narodil. Už ma nebaví ani práca, ani samého na turistiku chodiť, neviem už ani plakať ani sa smiať a ani komunikovať. Aj ked som s niekym prehodim par slov a viac menej som vo svojej hlave so svojimi myšlienkami o nenavisti sameho seba a života. Je to strašné. Neviete si to ani predstaviť.
Chodím na hory (tatry) a dnes som mal taký zvláštny pocit akoby mi vyplo mozog, zrazu som zacítil extrémne veľkú nenávisť k životu, nemyslel som na nikoho z rodiny, pár skutočných kamarátov, jednoducho iba na svoje depresie s ktorými už nevladzem bojovať. Strašne mávam na hrudi a žalúdku takú akoby psychickú ťažobu. Neznašam za to svojich rodičov, že som sa narodil a preklínam ten deň. Neviem nechem ist k psyhcologovi ani psychiatrovi, neviem čo brať aké tabletky si kúpiť alebo čo už nevladzem.
odvážil som sa konečne napísať aspoň takto anonymne. Trápia ma veľmi silné depresie. Neviem ako ďalej. Neznášam seba svoj život. Necítim žiadne šťastie na nič sa neteším a strašne si prajem zomrieť. Nikdy som nemal vážny vzťah (mám 30). Vyzerám strašne ako chlapec, žiadny muž, som útlej postavy, nosím silnejšie okuliare. Vždy keď som si rozumel cez internet s nejakým dievčaťom, keď sme sa stretli nič som nezmenil na svojom prejave (tak ako pri písaní), som vycítil, že žiadny záujem o mňa nieje. Takmer vždy stretnutia skončili podobne: Si super chalan, ale nechcem aby si nebol smutný, tak ti poviem narovinu, že môžeme byť dobrí kamaráti, nič viac. A to som nikdy ani len nepovedal, že chcem niečo viac, hneď na prvom stretnutí. Popravde nedávam to nejak najavo, ale vnútorne už nemám žiadnu hodnotu k sebe samému. Neznášam sa. Nezmením svoj vzhľad, aj som skúšal cvičiť, viac jesť ale stále som +- rovnaký. Tak chodím sám na turistiku, bicykel aby mi úplne nešiblo, ale cítim sa sám, prázdno a sám seba sa pýtam načo som sa narodil. Už ma nebaví ani práca, ani samého na turistiku chodiť, neviem už ani plakať ani sa smiať a ani komunikovať. Aj ked som s niekym prehodim par slov a viac menej som vo svojej hlave so svojimi myšlienkami o nenavisti sameho seba a života. Je to strašné. Neviete si to ani predstaviť.
Chodím na hory (tatry) a dnes som mal taký zvláštny pocit akoby mi vyplo mozog, zrazu som zacítil extrémne veľkú nenávisť k životu, nemyslel som na nikoho z rodiny, pár skutočných kamarátov, jednoducho iba na svoje depresie s ktorými už nevladzem bojovať. Strašne mávam na hrudi a žalúdku takú akoby psychickú ťažobu. Neznašam za to svojich rodičov, že som sa narodil a preklínam ten deň. Neviem nechem ist k psyhcologovi ani psychiatrovi, neviem čo brať aké tabletky si kúpiť alebo čo už nevladzem.