co mi je???

[natalia.s]

Dobrý deň, ja vlastne ani neviem, čo mám vlastne napísať. Skúsim to nejako zosručniť, ale obávam sa, že to nebude dávať priveľký zmysel.
Už dlhé roky si pripadám akosi divne. Divne v duševnom slova zmysle. Akoby som nebola tak úplne človekom. Nemyslím fyzicky, po tejto stránke si uvedomujem, že nie som marťan alebo tak. Ale vnútri... Cítim, akoby medzi mou a ostatnými ľuďmi bola nejaká bariéra. Ako hrubé sklo, cez ktoré vidím a počujem, ale nemôžem sa nikoho dotknúť.
Vždy keď sa s niekym rozprávam, mám pocit, akoby ten druhý čakal len na to, kedy konečne sklapne a vypadnem. Často je to asi aj oprávnený pocit, pretože môjmu zmýšľaniu takmer nikto nevie prísť na chuť. Už mi to bolo aj niekoľkokrát povedané, od rodičov alebo sestry, že ja nevnímam svet objektíne. Neviem, či je to pravda, ale ja ho proste tak vidím. Alebo nie...?
A druhá vec je, že niekedy v noci ma prepadnú také divné stavy- akoby mi niekto chtil dušu (alebo ako to vlastne vyjadriť) a stláčal a stláčal... Mám pocit, že sa skoro nemôžem nadýchnuť, zmocní sa ma strašný strach a ja nemôžem myslieť na nič iné.
Spočiatku som si myslela, že je to depresia. Ale keď som v práci alebo v minulosti v škole, dokázala som sa dokonale pretvarovať (teda takmer dokonale, lebo sa vždy našiel niekto, kto prekukol, že som akási smutná). Proste sa smejem, tvárim akoby sa nič nestalo, ale v skutočnosti by som bola najradšej sama a plakala až kým by mi nedošli slzy. A to depresívny človek predsa tak úplne nievie, nie?
Je toho oveľa viac, ale to by bolo naozaj na dlho. Asi to bude znieť paradoxne, ale bojím sa, že som v podstate zdravá a moje správanie jednoducho nedáva zmysel presne tak, ako to, prečo je vlastne na svete taká kreatúra ako ja. Že som len sebecká, nevďačná mrcha. Asi som jednoducho len dôkaz toho, že aj boh robí chyby.

[Nina]

ahoj, trochu tvojmu problému rozumiem a trochu aj nie, s časti možno prežívam niečo podobné ale rozdiel je vtom že ja nemám pocit že by som ľudom nerozumela práve naopak vačšinou vidím viac ako ostatný, viem nielen čo hovoria ale aj čo si myslia, teda neviem či moj názor je vždy správny ale už sa mi viackrát potvrdilo že áno, dokonca mi to ľudia aj povedali, je to ale veľmi vyčerpávajúce, nedokážem potom nevnímať všetko to zlo okolo, takže mám s toho často depku no.
Tiež sa často veľa smejem a tvárim sa normálne najma v spoločnosti ľudí, nie že by som sa úplne pretvarovala proste mi to tak príde, ale že by som sa cítila šťastne sa nedá povedať vlastne som dosť nešťastná čo vyplýva aj z ďalších vecí ktoré tu nechcem rozpisovať je to v mojom príspevku takže to že sa dokážeš smiať neznamená že nie si smutná. Myslím že máš nejakú úzkosť a preto možno nedokážeš vidieť veci také ako sú, alebo ich možno aj vidíš ale skor to nedokážeš primerane vyjadriť treba to podľa mňa najma trénovať veľa sa rozprávať z ľuďmi a rozmýšľať o nich potom ti to všetko začne do seba zapadať, to je možno to čo ja preháňam každého veľmi skúmam aj cudzích ľudí, a vnímam všetky ich nálady... A to že ťa ľudia nechcú počúvať si podľa mňa len myslíš alebo to plynie s toho že si dopredu neveríš, skús sa sústrediť na to čo hovoríš tak aby myl ten človek pocit že to hovoríš k nemu a iba pre neho že ťa zaujíma a sústredíš sa čo hovorí on, niekedy je doležitejšie počúvať,. Ak by si naozaj bola taká zlá ako píšeš, tak by si o tom nepremýšľala a netrápila sa, pretože taký ľudia sú niekedy šťastnejší...