Moja skúsenosť s depresiou a derealizáciou

Moja skúsenosť s depresiou a derealizáciou

Odoslaťod kaska » Ut Jún 05, 2012 3:15 pm

Uff ani neviem kde začať........Celé to malo zvláštny priebeh a všetko začalo, keď ma nechal priateľ po 7-ročnom vzťahu. Mesiac som bola relatívne v pohode a koncom augusta to prišlo tak povediac zo dňa na deň. Ako keby až vtedy som si uvedomila čo sa vlastne stalo. Prvým príznakom bolo to, že ja som vlastne nevedela o čom sa mám s ľuďmi rozprávať, na ich otázky ako keby som nevedela odpovedať aj keď to boli bežné témy. V práci som sa nedokázala sústrediť, veci mi padali z rúk, mýlila som si objednávky, zabúdala a nevedela počítať peniaze, strácala som veci. Proste mala som pocit, že mi preplo a tak som vyhľadala psychologičkou a celé to bolo o tom, že mi vtláčala do hlavy, že som v poriadku, že je to normálna reakcia, že je to ok, že to chce čas, že to všetko prejde. Koncom septembra mi začal semester a k tomu všetkému som menila školu po ukončení bc. a ani dodnes neviem prečo som sa tak rozhodla. Zrazu cudzí ľudia, nová škola, nové bývanie, nové mesto a ja so svojím trápením, so svojou chorobou (depresiou). A vtedy som proste prestala žiť, žiadne emócie, žiadne city, žiadna radosť, žiaden, smútok, hnev, nenávisť, láska.......Neprežívala som nič a bola som nikto, bola som len telo ale dušu som nemala. Nič nebolo reálne, cesta trolejbusom, škola, ľudia, proste nič a nikto, ako keby sa mi sníval môj život, ktorý vlastne ani nežijem. V škole to bola hrôza, nevedela som písať, nechápala som o čom sa ľudia bavia, o čom je prednáška a to nehovoriac o príkladoch, proste všetko bolo ťažké na pochopenie a samozrejme aj na pamäť. Začala som si uvedomovať, že môj život nestojí za nič, že moja minulosť je prázdno ako aj budúcnosť, že som nič okrem vzťahu nemala, že som žila iba pre to a všetko mi uniklo popri vzťahu, cítila som sa strašne menejcenná, neschopná, hlúpa, opustená (aj keď som bola s priateľmi), nerozhodná, odkopnutá, mala som pocit, že ak by som tu nebola, aj tak by si to nikto nevšimol, vyčítala som si, že nič som v živote nedosiahla a všetko mi bolo jedno. Aj keď som už nevládala a stále som si vravela toto nie je normálne, snažila som sa byť normálna a správať sa normálne. Prvý semester v škole som zvládla, aj keď výsledky boli horšie ako kedysi. Ale v podstate mi to bolo jedno a netešila som sa. Bola to ničota, bolo to neskutočné prázdno, ktoré trvalo asi do marca, keď do môjho ničotna prišla neskutočná úzkosť, triaška, tréma, strachy. Strach z ľudí, nákupu, budúcnosti, z davu, proste zo všetkého. Aj keď som si rozumom vravela, že sa nemám prečo báť, proste strachy a úzkosti stále pretrvávali. A ešte k tomu, či sa mi chcelo žiť a či ma napadla myšlienka na samovraždu. Hmmm. Jasne, že sa mi nechcelo žiť - vzhľadom na to v akom som bola stave, proste nevládala som a vravela som si, že lepšie by bolo keby som tu už nebola, ale nedokázala by som si ublížiť a veľmi som túžila po ŽIVOTE, pravom živote, ktorý prežívam, v ktorom sa mi len nesníva. Strašne som túžila veci normálne prežívať, tešiť sa, ľúbiť, byť smutná, nahnevaná. Tak som si našla nového psychológa, ktorý sa mi snažil pomôcť a zaobstarala som si knihu: Ježiš môj uzdravovateľ od Eliasa Vellu - pri ktorej som si uvedomila, že ja som vlastne nikdy nesršala optimizmom a mala som sklony k menejcennosti, ale nejak som to potláčala, ignorovala, opierala sa o vzťah, nevenovala som tomu pozornosť. Tá kniha ma prinútila zamyslieť sa nad minulosťou a nájsť premeň toho všetkého, veľmi mi pomohla a do mojej prázdnoty som strašne chcela priviesť Boha. Bola som stále veriaca, ale uvedomila som si že to nie je o chodení do kostola a sťažovaní sa mu, ako som fungovala do vtedy a o ňom som v podstate nič nevedela. Napriek mojej snahe a ochote bola som strašne slabá a ten blúdny kolobeh ničotna a strachu nemal východiska. Tak som si povedala DOSŤ a objednala som sa k psychiatrovi. Sedela som v čakárni a pri pohľade na tabuľku s označením som si vravela - kde som sa to vlastne dostala, bolo mi zvláštne. Vyšetrenie prebehlo celkom príjemne, a vtedy som sa stretla prvýkrát s pojmom depersonalizácia a derealizácia, tiež psychiater sa vyjadril, že je to normálne a predpísal mi lieky, s tým, že si mám život za ten čas ich užívania zariadiť tak, aby sa mi to už nestala, nájsť istotu a pevnú pôdu pod nohami. Večer som sedela doma, lieky som mala položené na stole a bránila som sa im, proste chcela som to zvládnuť aj bez nich a stále som sa nevedela rozhodnúť, či ich začnem brať. A tak som si povedala, keď som už bola na vyšetrení, tak to skúsim a spravila som dobre. Prvé účinky začali pomerne skoro, asi po 4 dňoch a to tak, že som pomaličky vnímala seba a ľudí, že som tu. No prvé 2 týždne som prežívala peklo, teplota, malátnosť, triaška, slabosť - bolo to strašné, ale po cca 2 týždňoch to pominulo, aj keď ruky sa mi triasli asi cca mesiac. Teraz po mesiaci a pol môžem povedať, že je mi celkom fajn. Teším sa, prežívam, cítim vôňe, ľúbim - konečne dokážem prežiť objatie, som rada, že mám takých rodičov akých mám - aj keď majú svoje chyby (no počas toho obdobia som ich neľúbila, ani súrodencov), poplačem si - príde mi ľúto nad rozchodom, nad tým, že som sama, že ľudia ktorých mám tak strašne rada, nemôžu byť pri mne tak často, ale všetko je v rámci normy a som to ja, s mojimi dobrými vlastnosťami a zlými. Je to len krátko, čo ŽIJEM a viem, že je to ešte beh na dlhé trate, tie lieky sú len barličkou, nehovoriac o tom, koľko musím na sebe pracovať, aby sa mi to už nikdy nestalo. A nájsť istotu :-) v dnešnom svete a istota? hmmm, ťažké, neskutočné, nereálne........ale chcem a hľadám ju v Bohu, aj keď moja viera je napriek všetkému, napriek dôkazom, že Boh bol pri mne aj keď som ho necítila, (okrem jedného zážitku, kedy som proste bola zúfala z toho ako mi je, aká som slabá a neschopná žiť zacítila počas teplého jesenného dňa neskutočný tlak do chrbtice, ktorý bol silnejší čím som bola bližšie ku kostolu - tam som si sadla a pomodlila a šla som ďalej. Psychicky mi nebolo lepšie, ale vravela som si, že napriek pocitu samoty nie som sama, je tu niekto kto ma stráži a dáva pozor a snaží sa mi otvoriť oči, len ja možno nechcem) a ani teraz ho necítim, hľadám ho, hľadám seba, svoje miesto. Viacej čítam náboženskú literatúru, snažím sa viacej vnímať a sústrediť sa na život. Cez leto sa chystám do zahraničia s malými jazykovými skúsenosťami a sama (no nie úplne sama, idem tam s Bohom) - a viem, že nikdy pred tým by som sa neodvážila tak vycestovať. Neviem do akej miery je to zásah liekov, ale mám strach, bojím sa, ale verím, že Boh mi to poslal do cesty a stále ma stavia cez skúšky a dáva mi dôkazy, že je pri mne, tak ako aj pri každom z nás, len to nevidíme a veľakrát necítime. Možno veľa z vás môj príspevok odsudí, ale veľmi som sa chcela podeliť s mojím zážitkom a ak tento príspevok povzbudí čo i len jedného človeka, ktorý ma podobný problém, tak to nebolo zbytočné.
Depresia a derealizácia je to najhoršie čo som zažila, nie ten rozchod ale to čo bolo potom, je to ozaj beh na dlhé trate a lieky sú len barličkou. Teraz vidím aj pozitívnu stránku depresie - keby sa mi to nestalo, žila by som ďalej svoj život v menejcennosti (aj keď nebola v takej intenzite ako počas depresie) a pochopila som viacej veci, otvorili sa mi oči, inač vnímam ľudí, seba a som hrdá, že napriek tomu všetkému som sa snažila aspoň tu školu zvládať a nevzdávala som sa. Až teraz viem, že moja tvrdohlavosť ma priviedla k životu a istým spôsobom aj pýcha (ukázať ľuďom, že ma nepoloží nejaký rozchod) - ale teraz to je troška inač, áno položil ma rozchod, ale už mi nejde o dokazovanie iným, lebo nie je dôležité čo si myslia ostatný, oni nevedia čo prežívate.
Momentálne si chcem budovať vzťah s Bohom, lebo on ma nenechá po 7 rokoch, chcem si plniť malé sny a nájsť seba. Držím vám všetkým prsty a prajem veľa, veľa síl. :-)
kaska
 
Príspevky: 2
Založený: Ut Jún 05, 2012 1:03 pm

Re: Moja skúsenosť s depresiou a derealizáciou

Odoslaťod aduska » So Nov 03, 2012 6:27 pm

si zlatá, ja trpím uzkostami už sedem rokov, tento siedmi som nasla cestu k Bohu, zaplnila som sa láskou pomaly sa učím milovať seba aj druhých :) keby sa mi pred siedmimi rokmi nebolo stalo to čo sa mi stalo ... nikam by som sa nepohla a neustále by som sa točila v kruhu menejcenosti, pochybností, neúctu k sebe samej a tak dalej :) všetko zlé je na niečo dobré aj ked si hovorím prečo až taká velka dan ... ale mne by asi nic iné nepomohlo
aduska
 
Príspevky: 2
Založený: So Nov 03, 2012 6:17 pm

Re: Moja skúsenosť s depresiou a derealizáciou

Odoslaťod mario1251 » St Nov 21, 2012 7:34 pm

Ak by si chcela otom popisat tak vpohode mam tiez podobne problemi
mario1251
 
Príspevky: 10
Založený: St Nov 21, 2012 7:24 pm


Naspäť na Psychózy