psychospritualna kriza

[zoa]

Ano ukľudnila, , momentálne sme dohodnuté, že tam nemusím chodiť, ale raz za pol roka sa tam predsa len objavím, aby mi spravila testy a povedala, že som ešte stále normálna Už si asi z toho robí srandu asi takého pacienta ešte nemala, čo sa raz pol roka príde spýtať, či je normálny

[maxilaik]

Podla toho co ste napísali o PSK sa mi jednoznačne zdá, že som mala psychospiritualistickú krízu.
Po tvrdom trojmesačnom náboženstve, po očistení sa, čo najmenej hrešiť, po snahe byť duša čo najčistejšia.
Presne, pocit čohosi vyššieho.
U mňa išlo o kozmický problém dobra a zla.
Nikdy predtým som tieto veci nechápala v rovine, akosi samostatne od ľudského nešťastia, nehistericky.
Malo to hlavu, pätu, odhaľovalo to nepoznané.
V tom stave mi boli odpovedané všetky otázky, čo ma zaujímali. Mňa. Nie niekoho iného. Darmo by mi niekto vtedy dal otázku, nedalo by sa na ňu jemu odpovedať. Ale keď som sa pýatal ja, vždy bola odpoveď. Niečo ako kameň mudrcov pre jedinca.
V čase keď ma ale niesli do nemocnice som sa zosypala (1 deň), kedy som veci už vôbec nevnímala reálne.
V reálnych ľuďoch som videla diablov a anjelov.
Keď ma chytali - utekela som do kostola, že ma ochráni. Pocit strašného zla, keď ma naháňali (hmotné zlo, ktorému som ako šialenec chcela utiecť), som nikdy ani predtým ani potom nemala. Taký obrovský strach, že mi niekto vezme čosi, čo som ťažko vydobila - a aj zobrali. Mala som dojem, že ma zabíjajú a moje reakcie úteku tomu zodpovedali. Už nikdy som po nemocnici nemala odvahu mysticky myslieť.
V zúfalstve som v snahe ísť do kostola a ukryť sa tam, rozbila sklenné dvere.
Jak ale manžel išiel so mnou v sanitke, rany som považovala za snahu zabiť sa (??? - veď som si nič nepodrezala, len som rozbila to sklo, aby som sa dostala dnu).
K lekárovi pôjdem až mi dojdú lieky.
Ale nemyslím si, že bude zdielať názor so mnou.
Už vôbec sa nedalo s lekármi v nemocnici baviť o tom, že mi chorobu spustilo náboženstvo.
Ja ale viem, že bez modlenia by som sa do toho stavu vyššieho vedomia nedostala.

[zoa]

Som rada, že sa tu diskutuje na túto tému a bolo by zaujímavé, keby sem prispelo aj viac ľudí, čo prežili takéto stavy.
Tiež som mala v tom stave pocity toho zla, ktoré vlastne prepuklo na zemi. Lenže ja som nebojovala, navonok som bola pasívna, len som kukala jak puk, a myslela som si "ja asi nie som normálna ":) čo toto hľadá mojej hlave? To čo má byť ?pre boha ? Vo mne sa odohrával taký vnútorný boj a nesúhlas s tou apokalypsou a s ostatnými myšlienkami, ale mala som šťastie alebo smolu? Že som komunikovala.....Jedna časť ľudí ma hneď odsúdila ako blázna, povedala, že mám ísť k psychiatrovi...aj som súhlasila, čo už so mnou....tak som išla....to som ale nemala robiť.
A potom som mala po ruke známu..."liečiteľku" no tá mi veci začala vysvetlovať....povedala, že to čo sa odohráva , nie je tu, že sa nemusím báť, je to mimo a je to tam...význam slova tam nechápem doteraz, ale ukľudnilo ma to, lebo to nebolo tu a nemalo to na mňa žiaden dosah. To netuším, či táto epizóda, či už psychotická alebo PSK už doznela celá, alebo či to zostalo otvorené....lebo potom ma psychiater stlmil liekmi, zyprexou...tak že neviem, či to bude mať ešte nejaké dozvuky niekedy....alebo či je už nadobro koniec....
Po PSK vraj nemajú zostať, žiadne trvalé následky, ja mám pocit, že ich mám...bola to pre mňa trauma a dosť nečakaná a fakt ma to poznačilo na celý život. Dlhé roky sa mi ťažko o tom hovorilo a išli mi slzy do očí. Teraz je to už lepšie, ale dobré to nebude asi nikdy....možno je to postraumatický syndróm.
Takže toto je u mňa bod, ktorý asi PSK nezodpovedá, som tým fakt poznačená na celý život.

[enzo]

ty si ta zoa,co sa jej same zapinaju spotrebice?