Som uplne mimo

[Miro415]

Zdravim,

Mam 21 rokov...Od detstva , ako sa rozviedli rodicia, som si nahovaral, ze som chory. Presnejsie, ze mam pohlavnu chorobu a preto sa nemozem stykat s dievcatami. Asi ako 7 rocny som si to vo svojej hlave vytvoril a hovoril si uz vtedy, ze nikdy nebudem mat deti atd. Kvoli tomuto som sa vyhybal spolocenskym akciam a podobne. Uplne mi to znicilo zivot. Neustale som bol z toho smutny a zufaly a preto som sa cim dalej tym viac uzatvaral do seba a vytvaral si v hlave vlastne svety. Vetsinu casu som travil za PC, spadol som do konspiracnych teorii, neustale som cital cosi(aj to stale robim). Uplne som zanevrel na svet a videl ho len cierno, myzantropia proste. Len same zlo. Uplne mi to pride teraz, ze som ani nezil. Neustale som len nenavidel, zavidel. Mam strasne nizke sebavedomie. Nedokazem sa ani normalne zabavat. Som outsider. Nemam do nicoho chut. Vobec si nerozumiem s rovesnikmi, stale som paranoidny, furt si nieco nahovaram, neviem ako sa toho zbavit. V robote ma maju za najvacsieho retarda, lebo som extremne citlivy ked na mna niekdo hladi(preto stale sledujem ostatnych ci ma nesleduju, logicky im to lezie tiez na nervi), stale som nervozny, s nikym sa tam nevypravam a casto som zmeteny.
Cely moj zivot bol len zavret sa do izby, citat clanky, pocuvat hudbu a hrat hry. Mam problem riesit problemy, nejak mi to ani nemysli, nikdy som nebol chytrak...v poslednom case sa len zamyslam nad svojim zivotom a stale sa cim dalej tym viac nenavidim. Nemam kamaratov, len asi jedneho. Nemam ziadne zaujmy, ziadne ciele. Ked sa skusam neico naucit, tak sa mi to vobec neda, len citam a neviem sa sustredit na to, co citam. Stale som unaveny a bez energie. Radost mi robi len pomyslenie na to, ze sa zabijem.

[Vopo14]

Zdravim ta. Nakolko som mal tieto stavy aj ja, tak verim,ze stiham odpisat a ze este zijes . V skutocnosti som mal pribl. rovnaky zivot. Rozvedena rodina, "mala slovna zasoba" v spolocnosti, podozrievanie ludi, paranoja... mohol by som este hodiny pokracovat. Moj zivot zmenila moja priatelka. Dnes po 8 rokoch spolocneho nazivania je mojou najvacsou podporou. Aj ked stavy pretrvavaju, ale ovela v mensej miere. Pisem pre to, lebo si mi pripomenul moj obraz presne pred zoznamenim sa s mojou polovickou. Moj nazor? Hladaj osobu ktora ti da najavo, ze jej na tebe zalezi. Psychoza bude aj nadalej pretrvavat, toho sa tak lahko nezbavis, ale sa umierni. Ja som ju zacal zatracovat a zmiernovat vytvorenim si sveta v ktorom nieco znamenam. Kde vsetci ma pocuvaju a kde sa ludom vyrozpravam aky mam zivot a riesim ho s nimi. Aby sme sa rozumeli, ten svet je v mojej hlave ale netaham do neho priatelku. Mam tam ludi napr. zo zakladnej skoly a par ludi co su v realnom zivote dobry posluchaci. Tie rozhovory s nima toi dodaju sebavedomie a mensiu davku humoru. Ked to vsetko prenesies do realu, tak si zacnes pomali stavat autoritu a ciele. Takze este raz, moja zakladna a prvotna rada pre teba znie...najdi si "spriaznenu dusu" samozrejme v realnom zivote. Kazdopadne o tvojom zivote co mas v hlave jej nehovor nic. Netreba znepokojovat ludi nasou psychozou. Zaregistroval som sa sem kvoli tebe, takze neviem, ci mi mozes napisat na email ako pokracujes, ale tak hadam ano. Kazdopadne daj vediet. Mnoho zdaru pri zacinani noveho zivota.