Strach zo štúdia

[zuz]

Môj problém sa týka opakujúcej sa psychickej neistoty...
Zaskočila ma, nakoľko som človek veľmi veselej povahy, dosť citlivý, ale aj posilnený mnohými ťažkými chvíľami, ktoré sa mi podarilo zdolať a boli omnoho závažnejšie ako to, čo prežívam teraz. Mám pocit, že ma situácia, ktorú prežívam, zatlačila pár rokov späť. Jeden jediný krát v živote som bola takto položená na lopatkách, depresívna, neistá. A teraz cítim nábehy....

Naliehajú na mňa obrovské tlaky. Som v štvrtom ročníku medicíny a nepodarilo sa mi urobiť jednu skúšku. Lekárska fakulta, na ktorej študujem, nepozná medziročníky, nepozná ani opakovanie ročníka. Máš 2 termíny – nedáš – prenesieš do ďalšieho semestra (skúšku máš ob mesiac, mesiac a pol) – opäť 2 termíny – nedáš - ukončené štúdium. Nikdy som skúšku nerobila na 2x. V prvom ročníku som ale mala problém s jedným zápočtom. Prvýkrát som bola neúspešná, druhýkrát som síce tiež nebola dokonale pripravená, ale išla som do boja s odhodlaním prijať akýkoľvek verdikt – s pocitom, že ak to nevyjde, nič sa nedeje, mám byť proste niekde inde. Stratou by mi vtedy bol 1 semester. Teraz som za polkou štúdia.... Bojím sa. Neskutočne sa bojím, ako to dopadne. Bojím sa, že ak to na tom prvom opraváku nedopadne dobre, na tom druhom nebudem schopná hlásky, pretože ma to psychicky položí. Nie som veľmi dobrý rečník na ústnych skúškach a čo je zlé, musím sa prebojovať k ústnej cez 2 ďalšie formy skúšky (test, prax). A čo viem? Momentálne ani základy. Každý deň plačem, som úzkostlivá, paralyzovaná. Potom to dostanem zo seba von, porazím, ale len na istý čas. Som veriaca, celý tento cyklus ma už dosť do života naučil, zistila som krehkosť svojej viery, veľa sa modlím. Potom sa cítim skvele a skúšku vidím vo víťaznom svetle, lebo viem, že nebojujem sama. Ale vzápätí zistím novú skutočnosť, nové priťaženie, zmení sa skúšajúci, zmenia sa kritériá, vidím spolužiakov, ktorí už „opakujú“, keď je ledva začínam. A to moju istotu absolútne nahlodá. Zas sa ocitnem na tom istom dne. Opäť sa z neho odrazím, opäť ma tam prekážka pritlačí. Cítim stiesnenosť. Duševnú i duchovnú. A neviem, čo robiť. Mám podporu toľkých ľudí, toľko zázrakov za mnou a ja stále tápam.... Nedá sa mi koncentrovať. Chcem mať takú tú psychickú pohodu a Boží pokoj a viem, že sa o ne oberám sama svojimi negatívnymi myšlienkami. Viera mi v tom veľmi pomáha, ale som tak veľmi ovplyvniteľná strachom, ktorý vo mne pôsobí neistotu. Potrebujem von z tohto bludného kruhu. Ako tieto zmeny nálad môžem riešiť bez toho, aby som bola tlmená liekmi? Čo robiť, keď na mňa takýto úzkostlivý stav doľahne, aby som bola schopná efektívneho štúdia a nestrácala čas a pôdu pod nohami?

Veľmi pekne ďakujem za radu.

[monika1411]

Ahoj, som tiež študentkou a dobre poznám ten pocit, čo opisuješ, myslím si, že je prirodzené, že sa bojíš, strach však treba dostať pod kontrolu...Poznám to, keď všetci sú už naučení a ja neviem ešte nič, ale možno vieš viac ako si myslíš, len treba zachovať rozvahu...niekto povie že sa učil nato týždeň, niekto že 2 dni, a možno ten čo sa učil 2 dni vie viac ako ten čo sa učil týždeň, čiže to, že nemáš čas, nato nemysli, človek nikdy nemá čas, a keby že ľudia majú čas, tak väčšinou si aj tak všetko odložia na "potom" ..deň má 24 hodín tak skús si vyčleniť to čo sa chceš za ten deň naučiť, je jedno kedy, či ráno, či v noci, naplanuj si to ale reálne, koľko sa dá normálne stihnúť, mysli na to, že doteraz si všetko zvládla a teraz to zvládneš tiež, keď sa učíš sústreď sa len na učenie, keď ti to nepôjde skús si dať nejaké oddychové cvičenie, napr. autogenny trening, hlavne mysli nato ako to dáš, že si šikovná, že si sa naučila veľa iných vecí, a hlavne si povedz: urobím všetko preto, aby som to spravila a keď sa to náhodou nepodarí, tak nevadí, lebo asi je pripravené v živote pre teba niečo iné a ktovie možno lepšie.....